Prvomučení rímskej Cirkvi sú mučeníci, ktorí položili život za Krista cez prvé prenasledovanie kresťanov za cisára Neróna okolo roku 64, a to predovšetkým v Ríme.
Najväčší starorímsky dejepisec Tacitus píše o tom vo svojom diele Annales 15,44. Nero aby odstránil od seba podozrenie, že on dal zapáliť mesto Rím, obvinil z požiaru kresťanov. Niektorých navliekli do zvieracích koží a predhodili psom. Iných povešali na kríže. Z iných urobili horiace fakle. Bolo ich, ako Tacitus spomína «multitudo immensa — nesmierne množstvo».
ZJEDNOTENÍ SVEDKOVIA LÁSKY
Treba nám zájsť k prvým Turícam, ak chceme porozumieť rozmachu prvej Cirkvi. Tu ku Jeruzalemskej kolíske, kde okolo Matky Cirkvi, Márie, asi 120 osôb zažije spŕšku ohňa. Nad apoštolmi sú tu ohnivé jazyky, naplnil ich Duch Svätý.
Peter, pomazaný ohňom zhora, už nie je viac Petrom zradnej noci, nie zbehom, ale vystúpi ako taký, ktorému to Ježiš pred umučením prisľúbil: «Keď sa raz obrátiš, utvrdzuj svojich bratov!» (Lk 22,32).
Získa ich v ten deň tritisíc a o niekoľko dní, keď uzdraví chromého pri vchode chrámu, ďalších päť tisíc žiada krst.
S rozmachom Cirkvi začína ihneď aj prenasledovanie. Neohrozeného Petra uväznia a čoskoro je celý apoštolský zbor vyšetrovaný, žalárovaný a bičovaný. Na javisko dejín vystupuje prvý mučeník, Štefan — diakon. Jeho modlitba prispeje k obráteniu najväčšieho zanietenca proti kresťanom, Šavla na Pavla.
Od umučenia Štefana otvárajú sa krvavé dejiny mučeníkov a za cisára Neróna vrcholí prvá hromadná etapa «svedkov lásky», ako by sa mali správne volať mučeníci.
Ježiš, ty si pred nanebovstúpením povedal ustrašeným apoštolom: «Keď zostúpi na vás Duch Svätý, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme a v celom Júdsku i v Samárii a až po kraj sveta» (Sk 1,8).
Tento oheň sa už nezastavil. Prevracal srdcia a spoločnosť, «veriaci mali jedno srdce a jednu dušu», pohanská spoločnosť sa premieňala na evanjeliovú, t.j. spoločnosť lásky.
Pane Ježišu, otváram ďalšie dejiny a zisťujem: Toto už bolo priveľa pre Satana, ktorý je otcom lži, nesváru a nepokoja. Vtelený priam do srdca rozmarného cisára Neróna, podpaľuje Rím. Mesto blčí v plameňoch, lebo cisárovi sa zachcelo vidieť horiace mesto. Vina sa položí na hlavu kresťanov; títo sú nepriatelia štátu, lebo prevracajú poriadky; hlásajú nevídanú zvesť: cisár je brat otroka a otrok je rovný cisárovi! Vydá sa rozsudok: «S kresťanmi do arény pred levov!»
Vymýšľajú sa fantastické mučenia, ako píše rímsky historik Tacitus; cisárske záhrady sú osvetľované živými fakľami, horiacimi kresťanmi v smolných otiepkach, na stĺpoch a krížoch; pomedzi ne zdivočení psi trhajú kresťanov zašitých do zvieracích koží; v arénach vyhladovené šelmy sú hnané na deti, ženy; biče trhajú a zodierajú chrbáty; stínajú sa hlavy panien, spaľujú sa mučenice, habú sa majetky v prospech štátu, ktorým sa vtedy rozumel cisár.
Učiteľ, Ježiš, títo svedkovia lásky sú už ovečkami tvojho zástupcu; to je už orba a siatina pápeža Petra a burácajúceho Pavla v samotnom Ríme. Žatvu tejto prvej etapy uzavrú sami roku 67, keď sklonia hlavy, aby vydali svedectvo lásky a svedectvo vernosti.
Prví mučeníci boli ovocím aj Máriinej adopcie pod krížom a jej modlitieb vo Večeradle. Apoštol Ján iste s tvojou Matkou prediskutoval ukameňovanie Štefana, prvomučeníka. Matka Mária už od tvojho kríža neopúšťala z dohľadu tvoju Cirkev. Prvotná Cirkev, to bola ona a učeníci «v jednote», v tej jednote, o ktorú si prosil Otca pred umučením. Apoštoli túto jednotu utvrdzovali a odovzdávali ďalším pokoleniam.
Ježiš, Učiteľ, tak si vieme vysvetliť prvú hromadnú hekatombu «svedkov lásky», mučeníkov.
Ona zjednotila prvú Cirkev vo Večeradle. Kráľovná mučeníkov vychovávala k čistote duše, k vernosti po smrť, k láske bez miery. Znamenie krstu vedeli žiť prví kresťania v mariánskej veľkodušnosti: So všetkým patrím Kristovi!
Pane, ako sa nám treba učiť od týchto prvomučeníkov! My sa radšej chceme volať všelijakými «menami - izmami», len aby sa nám nič nestalo... lebo by nám azda schudla peňaženka... zmizla vkladná knižka... nemali by sme «funkciu a titul».
KONÁM
Meditatívne: «Verím v Boha».
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými