Sk 20, 17-27, Jn 17, 1-11a
Jeden z mojich spolužiakov v seminári (+ J.O.) bol v porovnaní so mnou viac uvažujúci a rozhľadenejší.
Raz sa rozhovoril o tom, že byť kňazom je veľká zodpovednosť. Zomrie napríklad farník bez sviatosti a kňaz má výčitky svedomia, či sa nemal viac modliť obetovať, aby pre neho nevyprosil túto dôležitú milosť.
To mi napadlo, keď som si prečítal dnešné liturgické texty. Ich spoločným menovateľom z pohľadu načrtnutej témy je Ježišova modlitba pred utrpením a Pavlova rozlúčka v Efeze.
Keď Ježiš završuje dielo, ktoré mu určil jeho Otec, pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba... Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. Je si vedomý, že všetko splnil a svoj život dokoná obetovaním sa na kríži. A preto sa modlí: A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.
Môže kňaz, pokrstený človek povedať to čo sv. Pavol v Efeze, keď sa lúči so svojimi vernými? Vy viete, ...ako som slúžil Pánovi so všetkou pokorou v slzách a skúškach, ktoré na mňa doliehali z úkladov Židov; ako som nezanedbal zvestovať vám všetko užitočné a učil som vás verejne i po domoch... Svoj život si však veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti.
Už stačí iba pripomenúť slova Pána Ježiša na kríži: „Je dokonané“ (Jn 19:30) a list sv. Pavla Timotejovi: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod (2Tim 4:7,8)
Vlaste, ešte je potrebná modlitba, aby sme nezanedbávali dobro.
Turzovka – Vršek, 8.5.2021