Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Svätý apoštol Barnabáš nepatril do skupiny dvanástich apoštolov, ktorých spomína evanjelium.

Cirkev mu priznáva titul apoštola pre jeho úzku spoluprácu s ostatnými apoštolmi a pre jeho význam v prvotnej Cirkvi.

Pochádzal zo židovskej levítskej rodiny z ostrova Cyprus vo východnom Stredomorí. Pôvodne sa nazýval Jozef. Meno Barnabáš, čo znamená "syn útechy", mu dali apoštoli, a to pravdepodobne pre veľmi dobrú povahu a blahodarný vplyv na svoje okolie. Skutky apoštolské o ňom hovoria, že "bol dobrý muž, plný Svätého Ducha a viery" (Sk 11,24). Niektorí sa nazdávajú, že patril medzi sedemdesiatich učeníkov spomínaných v evanjeliu, ale nemáme nijaký dôkaz na potvrdenie tejto domnienky.

Skutky apoštolské uvádzajú Barnabáša po prvý raz vo 4. kapitole, keď o ňom hovoria, že predal svoje pole a peniaze odovzdal apoštolom pre potreby chudobných veriacich (Sk 4,36n). Čoskoro ho však vidíme vystupovať ako jedného z apoštolov a úspešného hlásateľa evanjelia. Keď sa pomocou veriacich utečencov z Jeruzalema začalo šíriť kresťanstvo v sýrskom veľkomeste Antiochia, apoštoli poslali Barnabáša, aby položil základy tamojšej cirkvi. "Ten, keď ta došiel a videl dar Boží, zaradoval sa; a povzbudzoval všetkých, aby podľa predsavzatia svojho srdca zotrvali pri Pánovi... A veľký zástup sa pridružil k Pánovi" (Sk 11,23.25).

Barnabáš hral dôležitú úlohu pri uvedení sv. Pavla (Šavla) do apoštolského zboru a do apoštolskej práce. Po náhlom obrátení jeruzalemskí kresťania Šavlovi nedôverovali. "Avšak Barnabáš sa ho ujal a zaviedol ho k apoštolom." (Sk 9,27.) Na Barnabášovo odporúčanie apoštoli a jeruzalemskí veriaci prijali Šavla. O krátky čas ho síce poslali do Tarzu, ale iba preto, aby ho zachránili pred pomstou Židov. Keď sa otvárala misia v Antiochii, Barnabáš "sa pobral do Tarzu vyhľadať Šavla. Keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie. Zdržali sa pri tej cirkevnej obci celý rok a dali poučenie početnému zástupu" (Sk 11,25n). Barnabáš a Pavol nezabudli ani na potreby jeruzalemských bratov a priniesli im podporu od antiochijskej cirkvi (Sk 11,27-30).

Po vykonaní dobročinného poslania v Jeruzaleme sa Barnabáš a Pavol vrátili do Antiochie. Vzali so sebou aj Barnabášovho bratanca Jána, ktorý mal prímenie Marek. Tento neskôr napísal evanjelium, ktoré nesie jeho meno. Keď antiochijská cirkev spevnela, na zvláštne vnuknutie Ducha Svätého vyslala Barnabáša a Pavla hlásať evanjelium aj mimo Sýrie. Po pôste, modlitbách a vkladaní rúk sa Barnabáš s Pavlom vydali (asi r. 45) na misijnú cestu, ktorá je známa pod menom prvá misijná cesta apoštola Pavla. Vybral sa s nimi aj Ján-Marek.

Misionári začali apoštolské pôsobenie na Barnabášovom rodnom ostrove Cyprus. Odtiaľ sa preplavili do Pamfýlie na južnom pobreží Malej Ázie. Už na Cypre nastala zmena vo vzťahu medzi Barnabášom a Pavlom. Dovtedy bol Barnabáš Pavlovým učiteľom a vodcom. Na Cypre sa situácia mení. Nie Barnabáš, ale Pavol reční pred rímskym prokonzulom a v jeho prítomnosti zázračným gestom zneškodní zlomyseľného čarodejníka Barjezu-Elymasa (Sk 13,6-12). Odvtedy Pavol preberá iniciatívu a Barnabáš sa stáva jeho spoločníkom. Táto zmena sa odzrkadľuje aj v písaní Skutkov apoštolských. A po príchod oboch apoštolov k cyperskému prokonzulovi Skutky uvádzajú Barnabášovo meno pred Pavlovým (por. Sk 12,25; 13,3; 13,7), odvtedy však píšu (okrem zriedkavých výnimiek) ich mená v opačnom poradí, to znamená najprv Pavlovo meno (por. Sk 13,13; 13,43; 13,46; 13,50 atď.).

Barnabáš túto zmenu úloh prijal spokojne, možno ju aj sám navrhol, keď videl Pavlove mimoriadne apoštolské schopnosti. Azda menej nadšený bol Barnabášov bratanec Marek, ktorý sa v Pamfýlii rozhodol, že nebude pokračovať v ceste do maloázijského vnútrozemia a vrátil sa do Jeruzalema. Barnabáš s Pavlom sa vydali cez Taurské pohorie do Pizídie a Lykaónie. Bola to namáhavá cesta a nie menej bolo namáhavé aj hlásanie evanjelia v tamojších mestách. Apoštoli zažili úspechy, ale aj protirečenia a prenasledovanie. Zvlášť dramatické bolo ich vystúpenie v lykaónskom meste Lystre (por. Sk 14,7n). Pavol tam zázračne uzdravil chromého od narodenia. Udalosť spôsobila veľký rozruch. Pohanskí kňazi pokladali apoštolov za bohov: o spokojnom a majestátnom Barnabášovi si mysleli, že je Zeus (hlavný boh v gréckej mytológii), kým menšieho, temperamentného Pavla považovali za Hermesa (ten mal v gréckych pohanských predstavách úlohu posla bohov). Keď apoštoli zbadali, že im pohanskí kňazi chcú obetovať zvieratá ako bohom, na znak rozhorčenia si roztrhli rúcha a s veľkým krikom sa usilovali uviesť veci na pravú mieru. Pre Pavla sa však skončilo kázanie v Lystre zle. Židia proti nemu poštvali ľudí, a tí ho vyvliekli z mesta a ukameňovali ho. No Pavol bol iba zdanlivo mŕtvy. Keď k nemu prišli veriaci - pravdepodobne preto, aby ho pochovali - prebral sa a vrátil sa s nimi do mesta.

Z Lystry sa apoštoli pobrali ešte do mesta Derbe, kde získali veľa veriacich. Odtiaľ sa vydali na spiatočnú cestu po tej istej trase, ktorou prišli. Zastavovali sa v mestách, kde už predtým získali učeníkov, upevňovali ich vo viere a "po modlitbe a pôste vkladaním rúk ustanovili starejších" (Sk 14,22). Boli to vysviacky kňazov (prípadne biskupov), ktorí po odchode apoštolov viedli kresťanské obce.

Keď sa Pavol s Barnabášom vrátili do Antiochie (asi r. 48), mohli podať dobré správy o výsledkoch svojej apoštolskej cesty.

Pokoj tejto veľkej cirkevnej obce však rušili niektorí obrátenci zo židovstva, ktorí chceli, aby sa veriaci okrem krstu podrobovali aj obriezke. Pavol a Barnabáš sa rozhodne postavili proti. Spor bolo treba vyriešiť s konečnou platnosťou, a tak antiochijská cirkev vyslala do Jeruzalema delegáciu, ktorá mala priniesť odpoveď tamojších apoštolov a starejších. Antiochijské posolstvo viedol Pavol a Barnabáš. Cestou i v Jeruzaleme obaja apoštoli oboznamovali veriacich s úspešným hlásaním evanjelia v Malej Ázii.

Po ich príchode do Jeruzalema (bolo to pravdepodobne r. 49) sa zišiel tzv. "apoštolský snem", ktorý rozhodol, že obrátencov z pohanstva netreba nútiť k obriezke a k zachovávaniu Mojžišovho zákona. Na odporúčanie apoštola Jakuba sa malo od nich žiadať iba zachovávanie niektorých vecí, ktoré by im nerobili väčšie ťažkosti a zároveň by aspoň čiastočne uspokojili stúpencov židovskej tradície.

V Antiochii prijali rozhodnutie apoštolského snemu s uspokojením a Pavol s Barnabášom mohli tým úspešnejšie pracovať v tejto kvitnúcej cirkvi. No Pavol nezabúdal ani na cirkvi v Malej Ázii a chcel ich znovu navštíviť. Volal na túto druhú misijnú cestu, ktorá sa uskutočnila v rokoch 50-52, svojho osvedčeného spoločníka Barnabáša. Ten bol ochotný ísť, ale chcel znovu vziať aj svojho bratanca Marka. Pavol po skúsenosti z prvej cesty nesúhlasil. A tak kvôli Markovi nastala medzi Pavlom a Barnabášom roztržka, ktorá ich na čas oddelila. Pavol si vybral za spoločníka Silasa, kým Barnabáš odišiel s Markom na Cyprus. Celý prípad je veľmi poučný, lebo ukazuje, ako môžu osobné dôvody zasahovať rušivo aj do vzťahov charakterných ľudí, zapálených za tie najvyššie ideály.

Nedorozumenie medzi Pavlom a dvoma cyperskými bratancami nebolo trvalé. V tzv. listoch z väzenia (por. Kol 4,10n; Flm 24) a v 2. liste Timotejovi (2 Tim 4,11) Pavol nazýva Marka svojím pomocníkom. Menej zmienok je o Barnabášovi (1 Kor 9,6; Gal 2,13). Ale z Pavlových slov v 1. liste Korinťanom "Vari len ja a Barnabáš nemáme práva nepracovať?" sa dá predpokladať, že Pavol a Barnabáš neskôr aspoň istý čas spolupracovali (list bol napísaný r. 57) a že Barnabáš bol známy korintskej cirkevnej obci.

Celkove však od rozchodu Barnabáša s Pavlom na začiatku druhej misijnej cesty chýbajú jasné údaje o ďalších Barnabášových osudoch. Historici pokladajú za isté, že okrem Cypru pôsobil aj v Grécku, ale silne pochybujú o jeho účinkovaní v Itálii, čo uvádzajú niektoré neskoršie životopisy.

Svätý apoštol Barnabáš zomrel pravdepodobne mučeníckou smrťou (stará tradícia spomína kameňovanie a upálenie) pri Salamine na ostrove Cyprus, kde bol aj pochovaný. Cirkev ho uctievala ako apoštola a zaradila jeho meno do rímskeho kánonu (prvá eucharistická modlitba) svätej omše.

ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.