Lk 1,26-38
Znalci psychiky človeka hovoria o tom, že každý človek sa pýta: Čo z toho mám?
Pozor – nemyslia sa tu len materiálne veci. Robíme aj pre dobrý pocit, odmenu, uznanie, radosť z lásky... možno povedať, že je to hľadanie šťastia. A to chce mať každý. Dokonca ho chce mať stále. Aj za prah smrti a to je večné šťastie, ktoré voláme spása.
Chceš byť spasený? Ak hľadáš šťastie pre seba, stále šťastie, tak niet inej cesty.
Sv. Katarína Sienska: Videla som slávu raja. Trpím, že som ešte tu. Ľudia by radšej tisíckrát pretrpeli smrť akoby mali byť deň zatratení, keby o zatratení vedeli čo len trochu.
Aké miesto má ruženec v diele záchrany tvojho života – hľadaní šťastia?
Jeden profesor na vysokej škole, doktor ekonómie v Banskej Bystrici odpovedá na otázku: Je modlitba ruženca aktuálna v 3. tisícročí?
„Zdravas’ Mária …“, Znie stáročiami v kostoloch, na pútnických miestach. Ozýva sa z úst starších i mladších. Moderná doba so svojou technikou, znalosťami dáva nádej na blahobyt a slobodu. Potrebuje moderný a postmoderný človek modlitbu svätého ruženca? Vytlačí technika dedičstvo tisícročí?
„Zdravas’ Mária …“, dookola sa opakujúca modlitba k Panne Márii, pod ktorú ochranu nás zveril Pán Ježiš, keď umieral na kríži. Monotónne odriekanie modlitby dôvery našich predkov k Bohorodičke. Deň čo deň sa modlia ľudia rôzneho veku päťdesiatkrát túto modlitbu.
Vytráca sa ruženec z chrámov spolu s odchodom starých ľudí? Povzbudzujúco pôsobí pohľad na mladých, ktorí s takou istou vervou nasledujú príklad starých rodičov. Čím oslovuje ruženec moderného človeka? Človeka túžiaceho po slobode.
Postmoderná doba ponúka ľudstvu svoju predstavu slobody, svoju cyklickú modlitbu konzumu: „zarábaj, kupuj, vyrábaj, zarábaj, kupuj, …“. Neustály monotónny kolotoč modernej doby, ktorej sloboda znamená byť a mať. Stávame sa malým hlodavcom uväzneným v kolotoči, v malej klietke. Beháme a nenachádzame uspokojenie. Vír kolotoča nás núti odriekať túto novodobú modlitbu stále rýchlejšie a rýchlejšie. A keď človek prestáva vládať, hľadá záchranu vo filozofiách predávajúcich mu svoj spôsob úľavy a slobody, ktorý nie je ničím iným, len obchodom s pseudošťastím. Filozofie, ktoré postavili na vrchol seba a zisk znovu vrhajú človeka do šialeného kolotoča: „kupuj, vyrábaj, zarábaj, …“. Kričia svorne: „Cirkev je v kríze. Nemá čo ponúknuť.“
„Zdravas’ Mária…“, Ozýva sa z úst veriacich neustále. Vinie sa storočiami. Stojí tu Cirkev ponúkajúca Pána Ježiša, ponúkajúca nádej, slobodu a svoj rytmicky opakujúci sa kolotoč modlitby. Cirkev, ktorá je podľa filozofii slobody v kríze, ponúka svoj spôsob slobody. Ponúka svoj spôsob modlitby. „Zdravas’ Mária...“, päťdesiatkrát znova a znova. Je to iný kolotoč, kolotoč, ktorý svojou odstredivosťou vynáša človeka vyššie k Bohu. Nežmýka, ale povznáša. Nie nadarmo na prelome tisícročí zasvätil svet Svätý Otec pod ochranu Panny Márie. Ponúkol celému svetu spásonosnú alternatívu modlitby.
Na ktorý kolotoč nasadne svet tretieho tisícročia? Ktorú modlitbu si zvolí. Bude sa chcieť nechať strhnúť do krútňavy konzumu, alebo sa pridá k povznášajúcemu stáročnému cyklu: „Zdravas Mária…“? Myslím si, že si zvolí múdro.
Aký je to ten ruženec dneška? „Zarábaj, kupuj, vyrábaj, zarábaj, kupuj, …“ Sme radi ak máme robotu. Sme radšej ak nám za ňu zaplatia a môžeme si kúpiť niečo pre seba a rodinu. Sme radi ak nás práca napĺňa, lebo ňou sa približujeme Stvoriteľovi. A to sa už môžeme dostať k ozajstnému ružencu.
Do akého kolotoča nás vedie ruženec?
Panna Mária bola rada ak si Jozef po úteku v Egypte našiel robotu. Bola šťastná keď videla ako jej Syn s Jozefom pracujú ako tesári a stolári..
Radosť z činnosti. Radostný ruženec.
Aj v činnosti nemáme zabúdať na duchovné vecí. Ruženec svetla nám hovorí o duchovnej činnosti. Ježiš sa dáva krstiť, je na svadbe, premieňa sa na hore, dáva Eucharistiu, aby sme to zvládali.
Nie vždy je tu radosť. Príde aj bolesť, choroba, staroba.
Je tu niečo viac! Nezabúdajme, že nás vedie ku Kristovi. Spomíname Pannu Máriu, ale Ježiš je ten požehnaný plod jej života, Ježiš trpel – bolestný ruženec.
Nakoniec vstal z mŕtvych – Je tu víťazstvo dobra a spravodlivosti.
Spisovateľ A. J. Cronin spomína jednu udalosť, ktorú zažil počas modlitby v jednom viedenskom kostole. Začul ťažké kroky na dlažbe kostola. Vstúpil doň muž a na rukách niesol nevládne, od narodenia choré dieťa. Spisovateľ prerušil modlitbu a sledoval muža s dieťaťom v náručí. Ten prišiel k soche Panny Márie, kde neustále horeli sviece. Položil dieťa pod sochu, vybral z kapsy malú sviečku a zapálil ju. Potom vzal dieťa do rúk a zdvihol ho do výšky sviec. Oči dieťaťa zažiarili pred plameňmi a ústa sepkali modlitbu. Potom znova vyšiel so svojim dieťaťom von a položil ho do starého, ošúchaného vozíka. Zvedavý spisovateľ príde k nemu a pýta sa ho, prečo tak robí. Muž odpovedá: Prichádzame tu každý deň, aby naša viera neustrnula v našich srdciach.
A snáď o to ide aj v našom živote. Spájame sa často s Bohom, aby neustrnula naša viera.
Čo máme teda z modlitby ruženca? Viac než sme si mysleli!
Turzovka, 7.10.2020