Gn 21, 5. 8-20, Mt 8, 28-34
Ako sa človek stane závislým? Domnievam sa, že to nie je „láska na prvý pohľad“!
Ak poznáte v okolí alkoholikov, drogistov, vorkoholikov, gamblerov, maniakov, fajčiarov... nestali sa takými hneď.
Komu hneď chutí alkohol, cigareta a iné neresti! Pomaly sa na to zvyká. Prečo? Ťažko povedať. Keď však skúmame ich genézu a zázemie, badáme určite „cieľové skupiny“. Sú to deti, mládež, i dospelí z rozvedených rodín, prostredia kde je deficit lásky, porozumenia, sebarealizácie. Niekedy je to, zdá sa, hýčkanie (škoda, že nemáme na tento bohemizmus slovenský ekvivalent) dieťaťa. Je chválené, aké je milé šikovné, zaľúbi sa do seba a keď zbadá, že sa to donekonečna nedá využívať (napríklad v škole, ešte na ZŠ to niekedy prejde), tak sa mu zrúti život. Nahrádzajú si to „niečím! – teda spomínanými závislosťami..
Viem, možno ste si, ako i ja, podvedome vydýchli – to sa nás netýka. Nie?
Zoberme si vzor viery Abraháma a jeho manželku Sáru. Nemali deti. Ako to riešila Sára? Ponúkla mu svoju slúžku Agar. A „veľký“ Abrahám na to naletel. Bolo to „moderné“ riešenie. Koľko napätia, žiarlivosti, nenávisti to spôsobilo. V dnešnom prvom čítaní sme počuli ako to vyvrcholilo. A veľmi hrubo a „nekresťansky“ a neľudsky. Ako vidíme cieľovou skupinou závislosti môžu byť i ľudia vyvolení k veľkému poslaniu.
Badáme, ako u Abraháma a Sáry, často posadnutosť mať dieťa, alebo užiť si, zažiť niečo a tak si ničíme šťastie!
Samozrejme nie je to taká „posadnutosť“ akú sme videli v evanjeliu. To bola „mimoprirodzená“ posadnutosť. Posadnutí zlým duchom mali iné schopnosti a vedomosti, ako ostatní normálni ľudia.
Boh občas dopustí takéto javy, aby sme sa poučili a nestavali sa závislými.
Je tu možné riešenie?
No, to je náročné, sám to neviem. Vychádza mi však z toho potreba stretnúť Ježiša. Ako? Základ je úprimná modlitba. Modlitba, ktorá viac počúva ako hovorí.
Skúsme si dnešné evanjelium zobrať za model:
Posadnutí zlými duchmi vyšli z hrobov a boli takí zúriví... Vychádzame z hrobov svojich vášni a hriechov a sme zúriví (niekedy navonok, niekedy v srdci) ak nejdú veci podľa nás. A hovoríme: Čo ťa do nás, Syn Boží, my vieme lepšie čo je dobré pre náš život, veď máme rozum. A načo vôbec žijem, keď mám takýto život... My sa nedáme mučiť nejakými prikázaniami. Radšej budeme žiť so sviňami a podľa nich (obrazne povedané), len nás, Bože, nevyháňaj preč.
Zdá sa vám to tvrdé? A či nie sú naše modlitby prosbami o to, aby život šiel podľa nás a nie podľa Boha? Ako úprimne hovoríme: Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi (Otčenáš), alebo: Nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane (Ježiš na Olivovej hore). A opäť opakujem: Možno sa veľa modlíme, ale málo načúvame, čo je vôľa Božia.
Som presvedčení, že nik z nás (v kostole, alebo tu na webe) neprosil Ježiša, aby odišiel z ich kraja, teda z nášho života. Nerobíme však tak nepriamo? Svojim životom mimo Pána a dokonca modlitbami, keď sa modlíme o niečo, čo je proti jeho vôli. Alebo jednoducho ho neprijímame do svojho života.
Kedy sa už naučíme spoliehať sa na Boha?! Veď On to vidí minimálne z vyššia!
Abrahám to nedokázal. Boh mu sľúbil potomka, ale on i Sára mu chceli “pomôcť“. A vieme ako to dopadlo.
Pán Ježiš nás neprišiel mučiť, ale ako stvoriteľ nás prišiel zachrániť.
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 1.7.2015