Redaktor jedného nášho denníka (SME Ján Krempaský) robil zaujímavú anketu:
Dali sme sa príliš pohltiť životom, zabudli sme na svojich blízkych a nepovedali sme im, ako ich milujeme, tvrdia ľudia na smrteľnej posteli. Keby som mohol vrátiť čas, tak by som...
Touto vetou zvyknú vyjadrovať svoje pocity ľudia na smrteľnej posteli. Do slov, ktoré nasledujú po troch bodkách, sa započúvala zdravotná sestra Bonnie Wareová a zostavila rebríček piatich vecí, ktoré zomierajúci ľudia najviac ľutujú. Inšpirovaní jej rebríčkom sme oslovili sedem hospicov na Slovensku s otázkou, čo ľudí na smrteľnej posteli najviac trápi. Vznikol rebríček štyroch veľkých ľútostí.
1. Zanedbával som rodinu
Prvou a najväčšou ľútosťou, ktorú ľudia na smrteľnej posteli vyjadrujú, je podľa Anny Michňovej, riaditeľky Hospicu Domu Božieho milosrdenstva v Banskej Bystrici smútok nad tým, že zanedbávali svoju rodinu a blízkych. „Celý život som sa snažil deti zabezpečiť, aby mali školy, autá, domy, ale nemal som na ne čas. Ľutujem to, lebo teraz nemajú čas ony na mňa," spomína na vyznanie zomierajúceho otca rodiny lekárka Anna Lakatošová z Hospicu milosrdných sestier v Trenčíne. Ľudia na smrteľnej posteli podľa predstaviteľov hospicov ľutujú, že zanedbávali výchovu svojich detí, neboli pri svojich blízkych, keď to najviac potrebovali, narušili si s nimi vzťahy a nepomerili sa. Mrzí ich tiež, že svojim blízkym nevyjadrili vďačnosť a nepovedali im, ako veľmi ich milujú. Predĺženou rukou smútku zo zanedbávania najbližších je ľútosť nad stratou starých priateľov. Zomierajúci priznávajú, že vzťah s nimi mnohokrát vyhasol preto, že boli príliš pohltení životom a udržiavanie priateľstva nebolo pre nich prioritou.
2. Zbytočne som veľa pracoval
Ľudia na smrteľnej posteli priznávajú, že rodinu a priateľov zanedbávali preto, lebo sa dali príliš pohltiť prácou. „Je to ich najväčšia ľútosť," hovorí Edita Takáčová, šéfka hospicu Harmónia v Slovenskom Novom Meste neďaleko Trebišova. Ona aj Michňová ich však sčasti chápu. Hovoria, že nezriedka títo ľudia nemali pre zlú finančnú situáciu ani inú možnosť. Napriek tomu si mnohí zomierajúci vyčítajú, že sa mohli radšej uskromniť, poznamenáva šéfka banskobystrického hospicu.
3. Stavil som na zlú kartu
Zomierajúci si uvedomujú, že na prvé priečky svojho životného rebríčka dali nesprávne hodnoty a tak premárnili svoj život. „Človeku, ktorý zomiera, sa odrazu naruby prevráti hierarchia hodnôt," ozrejmuje tretiu najčastejšiu ľútosť Štefan Kuffa, riaditeľ Hospicu sv. Alžbety v Ľubici pri Kežmarku. Vysvetľuje, že materiálne hodnoty, ktoré boli predtým na prvých miestach, sa prepadávajú dole a to, „čo nemalo takmer žiadnu hodnotu, sa dostáva na najvrchnejšie priečky".
Lakatošová si v tejto súvislosti spomína na 42-ročnú bývalú manažérku a modelku. „Keby som sa vyliečila z rakoviny, už by som žila úplne inak. Nie všetko je sláva, krása a peniaze," povedala na smrteľnej posteli. U zomierajúcich podľa šéfov hospicov získavajú prím hodnoty ako rodina a medziľudské vzťahy, u veriacich aj viera v Boha.
4. Nenaplnil som svoje sny
Z poznania, že človek stavil na zlú kartu, pramení sklamanie a ľútosť, že si nesplnil sny a plány, ktoré mal. V tomto bode sa slovenské hospice zhodujú s tvrdením zdravotnej sestry Bonnie Wareovej, ktorá hovorí, že „väčšina ľudí si nesplnila ani polovicu snov a musela zomierať s vedomím, že to bolo pre voľby, ktoré urobili alebo neurobili," uvádza portál dolezite.sk. Zomierajúci si uvedomujú, že preto, že nemali odvahu vyjadriť svoje pocity, aby udržali krok s ostatnými, „mali priemernú existenciu a nikdy sa nestali tými, ktorými boli naozaj schopní sa stať".
Veľké ľútosti zomierajúcich podľa Bonnie Wareovej 1. Nenaplnil som svoje sny 2. Veľa a ťažko som pracoval 3. Nemal som odvahu vyjadriť svoje pocity 4. Nezostal som v kontakte s priateľmi 5. Nedovolil som si byť šťastný
Lúčime sa s našim zosnulým farníkom, ktorý odchádza spomedzi nás. Keď som chodil k jednému chorému, tí čo ste ho opatrovali, hovorili, že stále chcel ísť domov. Odišiel už domov – do večnosti. Tak odchádza i náš farník s ktorým sa lúčime. Nevieme čo ľutoval v posledných dňoch. To tu teraz nie je až také dôležité. Dôležitejšie je to, že my ešte máme čas na korekciu svojho života, prehodnotenie nášho nasmerovania.
Dôležitá je možno i naša otázka čo ľutujeme my vo vzťahu k zosnulému. Už to nemôžeme napraviť – taká by mohla byť naša reakcia. Nie je to úplne tak. Vo Verím Boha vyznávame: Verím... v spoločenstvo svätých. Zanedbané môžeme doplniť našimi modlitbami a našimi obetami, preukazovaním lásky voči nemu.
V evanjeliu sme počuli ako Pán Ježiš na kríži hovorí Márii: Hľa, tvoj syn – a ukazuje na Jána. Jánovi hovorí: Hľa, tvoja matka!. Tieto slova sa zachovali, aby sme si uvedomili, že máme Matku, ktorá nám pomáha pri prechode do večného domova. Aj na jej príhovor prosme, aby náš zosnulý došiel do Božieho kráľovstva.
Turzovka, 26.1.2015