2 Kor 11, 1-11, Mt 6, 7-15
V dnešnom evanjeliu sme počuli známy text Otčenáša.
Jedným z prvých jeho komentátorov bol svätý Cyprián. Narodil v Kartágu okolo roku 210 v pohanskej rodine. Prijal vieru, stal sa kňazom a roku 249 ho vysvätili za biskupa mesta. V búrlivých časoch vynikajúco riadil Cirkev činmi i písmom. Za Valeriánovho prenasledovania musel ísť najprv do vyhnanstva a potom 14. septembra 258 zomrel ako mučeník.
Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána
Učiteľ pokoja a Majster jednoty predovšetkým nechcel, aby sme sa modlili jednotlivo a súkromne, aby sa niekto, kto sa modlí, modlil iba za seba. Nehovoríme: „Otče môj, ktorý si na nebesiach,“ ani: „Chlieb môj daj mi dnes,“ ani nik neprosí iba o odpustenie svojej viny, alebo aby nebol uvedený do pokušenia, ani neprosí iba za seba, aby bol oslobodený od zlého. Naša modlitba je verejná a všeobecná. Keď sa teda modlíme, nemodlíme sa za jedného, ale za celý ľud, lebo celý ľud sme jedno.
Boh pokoja a Učiteľ svornosti, ktorý učil jednote, chcel, aby sa tak jeden modlil za všetkých, ako on v jednej osobe niesol všetkých. Tento zákon modlitby zachovali aj traja mladíci zatvorení v rozpálenej peci, keď sa jedným hlasom modlili, spojení jednotou ducha. Dosvedčuje to viera Svätého písma. Ukazuje sa, ako sa oni modlili, a tým nám dáva príklad, ktorý máme nasledovať v modlitbách, aby sme mohli byť aj my takí. Hovorí: „Vtedy tí traja akoby jednými ústami spievali chválospev a zvelebovali Boha.“ (Dan 3,51) Hovorili akoby jednými ústami – a to ich ešte Kristus neučil modliť sa.
Ich modlitba bola vypočutá a účinná, lebo pokojná, jednoduchá a vnútorná modlitba získava Pána. Aj apoštolov s učeníkmi nachádzame po Pánovom nanebovstúpení pri takejto modlitbe: „Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,14) Zotrvávali jednomyseľne na modlitbách. Svojou vytrvalosťou a svornosťou pri modlitbe ukázali, že „Boh, čo jednomyseľne dáva prebývať“ v dome (porov. Ž 68,7 [Vg.]), nevpúšťa do Božieho a večného domova nikoho, iba tých, ktorých modlitba je jednomyseľná.
Aké tajomstvá sú, milovaní bratia, v modlitbe Pána; koľké a aké veľké krátko zhrnuté vo formulácii, ale bohaté na duchovnú silu! Vôbec nič nie je vynechané. Všetko, o čo môžeme prosiť v modlitbe, je v tejto skratke nebeskej náuky. Hovorí: „Takto sa modlite: Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ (Mt 6,9)
Nový, znovuzrodený človek, vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: „Otče,“ lebo už začal byť synom. Veď hovorí: „Prišiel do vlastného, a vlastní ho neprijali. Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“ (Jn 1,11-12) Kto teda uveril v jeho meno a stal sa Božím synom, týmto má začínať: vzdávať vďaky a vyznávať, že je Božím synom, tým, že Boha nazýva Otcom, ktorý je na nebesiach.