Svätý Efrém patrí medzi veľké postavy východnej Cirkvi.
Na rozdiel od iných cirkevných učiteľov kresťanského Východu (Bazil, Gregor Naziánsky, Gregor Nys., Atanáz ...) sv. Efrém nevyrástol na poli gréckej, ale sýrskej kultúry.
Pochádzal zo severnej Sýrie, z kraja medzi horným tokom riek Eufrat a Tigris. Narodil sa okolo roku 306 v meste Nisibis (dnešné Nusaybin na sýrsko-tureckej hranici). Jeho matka bol kresťanka, kým o otcovi niektoré historické pramene hovoria, že bol pohan, dokonca pohanský kňaz. Efrém bol vychovaný po kresťansky. Okrem matky sa o jeho náboženskú výchovu, zvlášť o vzdelanie, zaslúžil nisibiský biskup Jakub, na ktorého si Efrém neskôr spomínal s veľkou úctou.
Nevieme, či Efrém ovládal vtedajšiu hlavnú kultúrnu reč - gréčtinu, ale jeho spisy prezrádzajú, že pomerne dobre poznal grécku filozofiu, hoci sa sústreďoval predovšetkým na teológiu. Bola to teológia určená v prvom rade jednoduchším ľuďom, v ktorých mala vzbudiť a upevniť nábožnosť. Preto Efrém hovoril a písal jednoducho, bez veľkých nárokov na vedeckú presnosť, ale časti v podobe básní, ktoré viac pôsobili na fantáziu, sa dali spievať a ľahšie sa zapamätali.
Efrém strávil väčšinu života v Nisibise, kde pôsobil ako diakon. V tejto funkcii vyučoval, kázal, písal a vykonával dobročinnosť. V čase vieroučných sporov o božstve Ježiša Krista Efrém horlivo bránil kresťanskú pravovernosť proti Áriovmu bludu. Učeného diakona chceli vysvätiť za kňaza, ale on sa bránil, chcel ostať jednoduchým diakonom. Raz dokonca nisibiskí duchovní a veriaci nástojili, aby sa Efrém stal ich biskupom. Vtedy predstieral pomätenosť, aby sa vyhol tejto hodnosti.
Roku 367 dobyli mesto Nisibis Peržania. Efrém sa pred nimi utiahol viac na západ a usadil sa v meste Edessa (terajšia Urfa v juhovýchodnom Turecku). V Edesse bola veľká cirkevná obec. Efrém tam pokračoval vo vyučovaní a v diakonskej službe. Pritom viedol prísny mníšsky spôsob života; žil v dokonalej pohlavnej zdržanlivosti, postil sa, veľkú časť noci venoval modlitbe, ukladal si citeľné sebazaprenia. Samo osebe by to nebolo nič nezvyčajné, lebo vtedy už jestvovali aj v Sýrii mnísi, ktorí žili tvrdým asketickým životom. V Efrémovom prípade to bolo zvláštne preto, lebo spájal mníšsku askézu s veľmi činným apoštolským pôsobením.
Roku 372 vypukol v Edesse veľký hlad. Efrém ako diakon bol hlavný organizátor pomoci postihnutému obyvateľstvu. Bolo to zároveň aj akési zakončenie jeho celoživotnej diakonskej služby. Krátko potom - 9. júna 373 - zomrel.
Svätý Efrém zanechal po sebe veľké množstvo spisov. Možno ich zadeliť do troch druhov: hymny, reči a komentáre k Svätému písmu.
Množstvom a rozmanitosťou hymnov je sv. Efrém jedinečný prípad v celej cirkevnej spisbe. V neskorších vydaniach svätcových diel sú hymny zoskupené podľa tém. Na ilustráciu tu uvádzame aspoň niektoré: 87 hymnov o viere, 56 hymnov proti bludom, 77 hymnov nazvaných Nisibiské spevy (asi polovica obsahuje historické údaje, ostatné sa zapodievajú teologickými pohľadmi na Ježiša Krista, diabla, smrť a zmŕtvychvstanie), 51 hymnov o panenstve (tri sú priamo o panenstve, ostatné sú venované iným témam), 51 hymnov o Cirkvi atď. Osobitnú zmienku zasluhujú hymny o Panne Márii. Sv. Efrém v nich s mimoriadnym vzletom a precítením spieva o tituloch a prednostiach Matky Pána Ježiša, ktoré sa neskôr stali predmetom teologického bádania.
Pre veľké množstvo hymnov nazývali sv. Efréma "harfou Svätého Ducha". Veľa jeho hymnov prešlo do liturgie východnej i západnej Cirkvi.
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.