Hebr 10, 32-39, Mk 4, 26-34
Pred časom ma „pobúril“ úvodník v Katolíckych novinách. Redaktorka tam písala, že mnohí, najmä mladí kňazi, miesto toho, aby využívali podobenstva a príbehy z evanjelií, venujú sa psychológii a sociológii...
Nie som mladý, takže sa ma to nemalo dotknúť, ale pozastavil som sa nad tým tvrdením. Prečo?
Či všetky Ježišove podobenstva neboli zo života? Napríklad dnešné! Kto z vtedajších poslucháčov nerozumel jeho podobenstvám o pomalom, ale nezávislom raste bylín zo semiačka? Kto sa nepozastavil nad zázrakom života, že z malého zrnka vyrastie veľký strom?
Ťažšie sa však k pochopeniu dopracuje dnešný človek. Veď kto z vás poslucháčov, alebo čitateľov na webe už sial? Domnievam sa však, že nik nemá s pochopením týchto podobenstiev problém. Aj keď nás tak bytostne nezasahujú. Dnes by Pán Ježiš použil určité iné prirovnania.
Nie je však dôležité, aby sme vedeli o čo v podobenstvo ide, precítili ich. Dôležitejšie je pochopiť, čo tým „básnik chcel povedať“ (ako sa nás nechápavých v piatej triede často pýtal súdruh učiteľ, keď čakal od nás pochopenie básne). A tu už musíme ísť k psychológii (zatracovanej od v úvode spomínanej redaktorky) a dnes aj k dejinám.
Začnime dejinami. Prečo? Lebo tie nám hovoria o tom ako sa z „horčičného zrnka“ dvanástych apoštolov po zoslaní Ducha svätého, Božie kráľovstvo rozrástlo do celého sveta. A teraz je to obrovský strom - viacmiliardové spoločenstvo.
Toto spoločenstvo – Cirkev, sa však skladá z jednotlivých členov. V nich musí rásť Božie kráľovstvo. Ako rastie? Pomaly. A tu sme už pri psychológii. Príroda nemá rada skoky. Ani ľudská prirodzenosť. Božie kráľovstvo musí pokrstený človek budovať pomaly - postupne.
No, povedzte, ako pomaly od zasadenia Božieho kráľovstva do našej duše – pri krste, postupne rástlo Božie kráľovstvo. A sme už zrelý pre kosák - žatvu?
Ani zlo ani dobro nerastie v nás rýchlo. Niekto (Viktória Montana) povedal, že výraz: Upadnúť do hriechu je nezmyslel! Aj hriech dozrieva v nás pomaly. Nikto sa nestane naraz alkoholikom, vrahom či nemravníkom, ale ani všedným a ľahostajným kresťanom. Nik sa nestane naraz svätý.
Ako poznáme, že v nás rastie Boží život? Najskôr musí byť v nás snaha po raste. Postupne po jednotlivých stupňoch musíme kráčať, či budovať Božie kráľovstvo v nás.
Znalci (začal to Pseudo-dionýz Areopagita) duchovného života hovoria o troch stupňoch: Via purgativa, illuminativa, unitiva (cesta očisťovania, osvietenie a zjednotenia).
Na prvom stupni duchovného života sa človek musí očisťovať. Premáhať hriech. Za samozrejme považovať, že sa vyhýba hriechu a neupadá do ťažších previnení. Na ceste k Bohu sa treba najskôr očistiť od všetkého, čo prekáža dokonalosti.
Nasleduje cesta – osvietenia, začína rast v poznávaní pravdy, to je osvietenie. V tomto stupni sa už neboríme s hriechom, ale pýtame sa Boha čo máme robiť.
Nakoniec duša túži iba po spojení s Bohom. Mojím pokrmom je plniť vôľu nebeského Otca - hovorí Pán Ježiš.
Názvy stupňov ukazujú, že ide o rôzne stránky duchovného života, z ktorých jedna alebo druhá prevláda. Nevyplýva teda z toho, že by sa už nemusel očisťovať, kto sa usiluje o spojenie s Bohom! Lebo stupne sa stále prelínajú. Ťažko teda povedať, na ktorom kto je.
Máme sa usilovať o ustavičný pokrok, do skutočného obrátenia, do usilovnej práce v zdokonalení. Predsa však rozumní duchovní vodcovia vedia, že je škodlivé a nerozumné ponáhľať sa, lebo sa zanedbá veľa dobrého Sv. Ján Klimak posmešne vraví: «Ak sa niekto chce svojou vlastnou vôľou vznášať do neba, stiahnite ho za nohu, pretože by skoro spadol a dotĺkol sa.»
Lepšie je asi pokračovať zvoľna, zdokonaľovať sa v malých veciach, ale vytrvalo a stále, tak ako nenápadne rastie každý život.
Nasledovanie Krista hovorí: Keby sme za rok odstránili jednu chybu, za 60 rokov života by sme boli dokonalí.
Na ceste k Bohu nezáleží tu samozrejme na veku. Koľko mladých nás už predišlo.
Turzovka, 30.1.2015