Sk 5, 17-26, Jn 3, 16-21
Počul som, že moslimskí migranti považujú za samozrejme, ak im nemoslimovia pomôžu.
Po prvé, berú to ako odmenu od Alaha, po druhé, ako povinnosť od „kresťanských psov“. Podľa hesla: Tí čo nekonvertujú na islam, musia nám slúžiť.
Nebadáte to aj v našom prostredí? Niekomu požičiavate, pomáhate a naraz prestanete. Nahnevajú sa. Zvykli si na to a nie sú vďační za predchádzajúcu pomoc, naopak hnevajú sa na terajšie odmietnutie. Aj dospelé deti sa hnevajú, že rodičia dali viac súrodencovi a zabúdajú na to, čo sami dostali.
Musíme si teda na tento postoj dávať pozor aj my. Vo vzťahu k iným a samozrejme aj k Bohu. Na Facebooku sa v rôznych obmenách objavuje myšlienka o veľkom dare, že sme mohli ráno vstať. Považujeme to za samozrejmosť. Ak cítime nejaký problém, hneď sme nevrlí.
Takže ráno, a nielen ráno, si často pripomínajme: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.
Keď sme si túto vetu dnešného evanjelia prečítali, naplnilo nás to takou radosťou, že sa nám chce spievať (napríklad aleluja)?
Ak nie, tak pouvažuje nad tým!
Turzovka - Vršek, 22.4.2020