Gn 1, 1-19, Mk 6, 53-56
Keď sa narodí dieťa, rodičia mu dajú meno. Kto má právo dať mu meno? Veru som nad tým neuvažoval, ani neviem aká je v tomto smere legislatíva a či je to nejako ošetrené. Viem však, že kvôli menu býva napätie. Otec chce iné, matka iné, starí rodičia iné. Každopádne meno dieťaťu dávajú tí, ktorí mu darujú život.
Svätopisec preto považuje za absolútne samozrejme, že Boh dáva stvoreným veciam meno, lebo on im dal „život“. V dnešnom krátkom úryvku z knihy Genezis sme počuli ako trikrát Stvoriteľ pomenoval svoje diela. Boh je totiž stvoriteľom v tom najvlastnejšom zmysle slova. Rodičia iba odovzdávajú štafetu života.
Boh však dáva vo svojej veľkej láske človeku spolupracovať – tak ako pri dávaní života a tvorení, tak aj pri pomenovaní. Potvrdzuje to Písmo sväté. V knihe Genezis v 2, 19-20 hlave ďalej čítame: Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Dať meno znamenalo v biblickom poňatí veľa. Bolo to akoby tvoriť, či spolutvoriť, byť z pomenovanou vecou v blízkom vzťahu, vlastniť ju. Nejakým spôsobom sa jej priam „dotknúť“. Možno svojim poznaním, svojim rozumom, chápať ju.
Keď prišiel Stvoriteľ na zem, vidíme opačný efekt. Stvorenie sa chce dotknúť Stvoriteľa. V evanjeliu čítame: A všade, do ktorejkoľvek prišiel dediny, mesta či osady, kládli na ulice chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.
Keď Boh tvoril, skonštatoval: A Boh videl, že je to dobré. Čo však vidíme? Stvorenstvo vôbec nie je dobré, je choré. Potrebuje sa opäť dotknúť Stvoriteľa. Za čias Pána Ježiša to bolo jednoduché i zložite zároveň. Jednoduché: Dotknúť sa jeho rúcha. Zložité: dostať sa k Nemu.
A čo my, sme ochudobnení: Kdeže! Máme to jednoduchšie. Môžeme sa dotýkať Stvoriteľa! Ako? Už Mojžiš to vedel. Keď sa mu zjavil Boh v horiacom kríku, pýtal sa aké je jeho meno: To nebola zvedavosť, to bola túžba a potreba dostať sa s nim do hlbšieho kontaktu.
Nám v tom pomohol Pán Ježiš. Nazval Stvoriteľa OTCOM. Pomohol nám dostať sa do kontaktu s Nim.
Koľko pekných mien dávate tomu, koho máte radi. Dávajme mena nášmu Stvoriteľovi, oslovujme ho, aby sme sa uzdravili. Inšpirujme sa žalmami. Ako pekne všelijakými prívlastkami sa prihovára žalmista Bohu. Zacitujem, len jeden verš:
Dobroreč, duša moja, Pánovi; *Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. Odel si sa do slávy a veleby, *do svetla si sa zahalil ako do rúcha.
Boha tu nazýva: Veľký, slávny, velebný...
Viete ako vznikli Loretánske litánie: Kapucíni (či iní mnísi) riadili Loretskú svätyňu a pritom dávali Panne Márii rôzne mena. Predbiehali sa, kto ju krajšie oslovi. A tak tam má Panna Mária veľa pekných – aj keď pre nás aj nezrozumiteľných - prívlastkov.
Ak budeme robiť aj my tak, potom naša modlitba nebude nudná a recitovaným nejakých formuliek a zo svojich diel sa bude tešiť Pán – porovnaj refrén.
Turzovka, Turkov, 9.2.2015