Terézia sa narodila 2. januára 1873 v meste Alengon v severozápadnom Francúzsku v rodine Ľudovíta Martina.
Ako 4-ročná stratila matku a veľmi to cítila. 9. apríla 1888 ako 15-ročná s dovolením biskupa vstúpila do kláštora karmelitánok v Lisieux, aby svojím životom «zachraňovala duše a modlila sa za kňazov».
Túžila stať sa svätou a pochopila, že prostriedkom k tomu je láska. Roku 1895 začala na rozkaz predstavenej písať svoj vlastný životopis, ktorý je známy pod menom «Dejiny duše». Pri konci života musela prejsť veľkými vnútornými skúškami viery a nádeje. Zomrela 30. septembra 1897 ako 24-ročná na tuberkulózu. Pápež Pius XI. ju vyhlásil roku 1925 za svätú a o dva roky neskôr za patrónku misií.
ODVÁŽNY GENERÁL
Píšem Ti list do neba. Chcem Ti dnes vyjadriť svoj obdiv. Predstavila si sa nám ako «Malá Svätá!» Prepáč, ale po prečítaní Tvojej autobiografie — Dejiny duše — dávam ti titul «Odvážny Generál!»
Tvoje Dejiny duše sú také blízke náuke nášho Pána - Evanjeliu, že podobne ako Písmo, vždy pútajú, vždy vedia duši povedať po novom: «Boh je Láska!»
V zástupe svätých bratov a sestier žiariš popri hrdinských mučeníkoch a vyznávačoch ty, 24-ročná sestrička z Karmelu ako odvážny generál, ktorý vydobyl víťazstvo viac dôvtipnosťou ako tvrdým bojom. Do celého sveta chcem prezradiť tvoju vojnovú lesť. Je to «odvaha a udatnosť»; jedna prevyšuje druhú! Touto ľsťou dobyla si dve najväčšie pevnosti — nebo a svet!
Dovoľ, že ti budem protirečiť. Hovoríš, že si «malá». Nech je za to zvelebený Boh! Toto je odvaha pokory! Nechcela si nikdy vyrásť, lebo vtedy by si sa musela opierať o svoje zradné sily, a tých si sa bála. Boha si zasiahla jednoducho odvahou priznania: som maličká, zober ma preto sám do náručia!
Generálskou odvahou trafila si rovno Božské Srdce Ježiša.
Svätí pred tebou tiahli k nemu krvavo, postami, bičmi, prísnou kajúcnosťou! Ty si previedla vojenskú lesť.
Stala si sa srdcom, aby si mohla vniknúť do tábora Boha a ľudí.
Úlohou srdca je dávať život. Urýchlene snažila si sa premeniť na ústrednú tepnu života — na lásku! Sme pri tajomstve. Láska sa stala tvojou dobyvačnou zbraňou.
A práve tu začína aj tvoja udatnosť! Ako vieme, bola si z deviatich detí posledným púčkom kresťanskej rodiny Martinovcov. Pri všetkej jemnosti a lahodnosti vynikajúcich rodičov a milovaných sestier dokázala si si nadobudnúť udatnosť vojaka, ba navyše — generála! Mala si jednoducho odvahu a udatnosť stať sa svätou!
Mala si odvahu byť za života a do konca vekov súčasne kňazom, apoštolom, učiteľom Cirkvi, vyznávačom i mučeníkom!
Aby si to zvládla, stala si sa celá láskou! Celá srdcom! Veď iba srdce je schopné zmocniť sa rovnako svätca ako hriešnika, malého i veľkého, muža i ženy, učenca i analfabeta.
Boha si sa zmocnila pokorou dieťaťa, jeho priezračnosťou a nekolísavou dôverou.
Tvoja láska a pokora mali silu dôvery, pred ktorou kapituloval — ak sa smieme tak vyjadriť — sám Boh! To je jeho evanjeliový vkus: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, lebo si ukryl tieto veci pred múdrymi a obozretnými a maličkým si ich prejavil» (Lk 10,21).
Dieťa, ktoré sa nesklamalo, neľaká sa nikoho a ničoho. Rovnako smelo chytá sa dýky ako bábiky a koníka. Ty si siahla po meči, ktorý si odvážne vrazila najprv do svojej sebalásky.
Pokora, obeta! Obeta-pokora, alebo ako ty hovoríš: «Zbierala som všetky kvety po ceste života pre Ježiša!» Ani jeden si nenechala na lúke svojich dvadsaťštyri rokov. Smelo to vyznávaš Celine: «Od svojho tretieho roku nič, čo som poznala ako vôľu Božiu, nič som Pánovi neodoprela!»
Na adresu niektorých psychológov a filozofov, ktorí ťa majú za akúsi «nervóznu mimózu», chcem dnes povedať:
— Skúste, moji drahí, byť verní v maličkostiach! Skúste jeden deň nič nepremeškať, ani jednu príležitosť k obeti. Skúste premeniť deň plný ťažkostí na žiarivý, slnečný, na nepretržitý úsmev pre iných! Skúste zvládnuť všetky city, pohľady, všetky sklamania, príkoria, bolesti tela a temnoty duše! Potom priložte takýto deň k ďalšiemu a ďalej, aby z toho rástli týždne, mesiace... roky! Až potom... hodne neskôr, vyslovte svoju mienku, kto bola sestra Terézia od Ježiška a Najsvätejšej Tváre, bosá karmelitka, ktorá zomrela 24-ročná na komplikovanú tuberkulózu so slovami: «Milujem ťa, môj Bože!»
Chcem vás však i potešiť. Našťastie svätí neumierajú! Tento karmelský generál nás o tom uistil, lebo sestra Terézia pred svojou smrťou napísala P. Belliérovi, svojmu duchovnému misionárovi, za ktorého sa modlila a obetovala: «Ja neumieram. Vstupujem do života a všetko to, čo vám nemôžem povedať tu na zemi, dám vám pochopiť zhora, z nebies!»
Sestra Terézia, ty si naozaj neumrela! Nik zo svätých azda nie je taký známy v súčasnom svete na všetkých kontinentoch ako práve ty! O nikom azda nevyšlo v miliónových výtlačkoch toľko literatúry, ako o tebe! Toto je tvoje vojenské tajomstvo! Láskou si sa zmocnila Boha i ľudí!
Ostane však pravdou, že láska ako krv, ako srdce potrebuje výživu. V tomto smere sú to tie obety, tie kvety, ktoré si tak horlivo zbierala. Ak smiem o niečo poprosiť, vrúcne ťa prosím: «Zhoď ruže milostí svojho ducha, svojho zmýšľania do našich sŕdc. Pritiahni vôňou svojich ruží srdcia mladíkov a diev, aby sa za tvojím príkladom odhodlali byť odvážnymi generálmi, aby sa odvážili byť aj v atómovom veku svätými!»
Podľa teba — pokora nás naučí byť malými a láska odvážnymi!
Podľa teba: Najpokornejší sú najsilnejší!
Podľa teba: Šialenstvom je namýšľať si, že sa staneme svätými sami! Ty si sa vrhla do náručia Svätej Panny a viac si sa nesnažila odtiaľ vymaniť!
Práve malé deti potrebujú Matku!
Mária priniesla a darovala nám Ježiša! Iba Mária nás môže jedinečne darovať Ježišovi.
Sestra Terézia, bosá karmelitka, ďakujem ti, že si mi zhodila túto ružu — zamilovať sa do tvojej cesty dôvery a lásky! Vypros ju všetkým deťom sveta! Priveď na ňu hriešnikov, ale rovnako i duše zasvätené, duše kňazské!
ROZHODNUTIE
Snaha odtrhnúť každý kvet dňa pre Ježiša