Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Maximilián sa narodil 7. januára 1894 v Zdunskej Wole pri Lódži v Poľsku.

Dňa 4. septembra 1910 vstúpil k minoritom. Koncom októbra 1912 odchádza do Ríma študovať filo­zofiu a teológiu. Tu 17. októbra 1917 zakladá Máriinu milíciu, ktorej cieľom je bojovať proti satanoví a zlu. Roku 1918 vracia sa ako kňaz s dvoma doktorátmi do Poľska. Zakladá časopis Rytier Nepoškvrnenej a vydáva veľa publikácií. Za­kladá k tomu osobitné vydavateľské mestečko Niepokalanów. Cez druhú svetovú vojnu ho 17. februára 1941 Gestapo zatkne a zavezie do koncentračného tábora v Osvienčime. Tu ako väzeň č. 16.670 zomiera 14. augusta 1941 obetujúc sa za Františka Gajowniczeka. Pápež Pavol VI. ho vyhlásil 17. ok­tóbra 1971 za blahoslaveného a pápež Ján Pavol II. zo svätého.

BIELA I ČERVENÁ

Keby sa bol Rajmund Kolbe, narodený 7.1.1894 v poľ­skej dedinke Zdunska Wola pri Lódži, dal len na vedeckú dráhu, čítali by sme dnes o ňom ako o vynálezcovi alebo zlepšovateľovi. Poznal by ho len maličký svet vedcov a tým by sa uzavrela celá jeho kariéra.

Rajmund mal však zbožných rodičov, energickú matku, ktorá životné problémy riešila viac u nôh Madony ako peňaženkou. Tá bola ponajviac prázdna. Lásku k svätej Panne vštepovala aj svojim deťom. Neprekvapilo ju preto veľmi oznámenie malého Rajmunda, že videl Matku Božiu. Snažila sa skôr v pokore mu naznačiť, aby si vidinu «o dvoch korunách» nechal ako tajomstvo pre seba. Vrodenou inteligenciou a milosťou, vyprosenou na kolenách, snažila sa dobrá matka vychovávať chlapca tak, aby sa splnila jeho žiadosť. Chlapec si prosil od Matky Božej «bielu i červe­nú korunu». Matka Božia mu dala totiž na výber, či chce nevinnosť alebo mučeníctvo. Chlapec si žiadal oboje.

K nevinnosti vedie sebakázeň, disciplína, umŕtvenosť. Tvrdá askéza bez úcty Matky Božej zdala sa Rajmundovej matke nemožná. Preto na prvé miesto kládla za vzor nevin­nosť a panenskosť nepoškvrnenej Matky. Rajmund si to dobre vštepil do srdca. Raz a navždy zvolil si ju za Veliteľku svojho srdca. Už v detstve pochopil, že svätá Panna mu bude všetkým — Matkou i Kráľovnou, on jej rytierom!

Cestu k druhej korune videl v láske k bratom.

Vedieť sa obetovať, vedieť sa rozdávať, vedieť sa zo­dierať! Vedieť žiť celé evanjelium, celého Ježiša Krista! Ježiš je Láska! On musí byť tiež sám živé evanjelium, živý Kristus!

Svätá Panna si ho zavedie k chudobným synom svätého Františka. Rajmund hneď nepochopil svoju Veliteľku. Ako rytier chcel za jej česť bojovať mečom; zatúžil po vojen­skej dráhe. Neskôr videl tento meč v slove Božom.

Rajmund, ako františkán pod menom P. Maximilián, stáva sa apoštolom pera. Píše i tlačí a takto v tisícnásobkoch káže o svojej veľkej nepoškvrnenej Veliteľke; a to prostred­níctvom časopisu «Rytier Nepoškvrnenej.» Poľsko je mu na to primalé. Zatúžil, aby Nepoškvrnenú poznal celý svet. Sníva o Indii a Japonsku, o všetkých svetadieloch. Načo sa nik neodváži ani myslieť, to on realizuje: v Japonsku po japonsky krvopotne vydáva jej Rytiera!

Predstavení žasnú, čím ich prekvapuje tento bledý, chorý, tuberkulózny rehoľník. Chrlí síce zo svojich pľúc krv, ale chrlí aj Rytiera zo svojej rotačky.

Opäť je v Poľsku. Má sa vraj liečiť. Na obzore je však krvavá žiara, polárna žiara! Veští vojnu. Poľsko je jej prvou obeťou. Páter Maximilián upiera zraky ku svojej veľkej láske — Nepoškvrnenej:

— Svätá Panna, Veliteľka môjho srdca, ty si mi zacho­vala nevinnosť... prvú korunu si mi už darovala... ako dieťa prosil som dve... Nezabudni na to!

Páter Maximilián je často do noci pred Nepoškvrnenou. Modlí sa, píše, tlačí... Všetko pre jej česť a česť jej Syna. Kláštorík — malá osada, nesie jej meno «Niepokalanów!»

Tu ho prepadnú, odtiaľto ho odvlečú. Píše sa rok 1941. Otec Maximilián nastupuje cestu so Sedembolestnou. Na tejto krížovej ceste stratí sa pod menom Maximilián; v Osvienčime ho nebudú poznať viac ako človeka, ako kňaza, ale ako číslo 16670.

Toto číslo je zvláštne. Toto číslo je viac pozoruhodné, a preto viac trestané ťažšou prácou a väčším hladom. Toto číslo má nárok iba na väčšie utrpenie. Otcovi Maximiliánovi to nevadí. Svoju osobnú spiritualitu vložil dávno do mate­matickej rovnice:

v sa rovná V- ľudská vôľa sa rovná Vôli Božej!

Hľadí spokojne do výšok... Nepoškvrnená! I červenú korunu... nezabudni na ňu!

Blíži sa sviatok Nanebovzatia r. 1941. Osvienčim je tá­bor istej smrti. Je to peklo na zemi.

Páter Maximilián tuší, že ku korunovácii bude svätej Panne blahoželať v nebi. Intuitívne tuší červenú korunu. Nie, Mária ho nesklame! Ešte viacej miluje bratov. Ešte viacej chce žiť syna Panny Márie... Otec Maximilián stráca na váhe, ale nadobúda na láske...

Teraz, alebo nikdy! Teraz!

Je tvrdý nástup. Trestný nástup. Ktosi zutekal z ich bloku. Desať spolu väzňov za neho pôjde na smrť do bunkru

«Och, žena moja, deti moje! Už vás nikdy neuvidím!» zaúpie vedľa otca Maximiliána číslo 5659, väzeň František Gajovniczek.

Červená koruna... živý Kristus!

«Nikto nepreukáže väčšej lásky, ako keď svoj život položí za svojich priateľov. Vy budete mojimi priateľmi, ak budete konať ako ja prikazujem» (Jn 15,13-14).

Z jeruzalemského večeradla doliehajú Ježišove slová do srdca otca Maximiliána ako živá dýka. Pochopil...

Veliteľ, ktorý vyberal kandidátov smrti sa zadiví, keď otec Maximilián miesto väzňa číslo 5659 prosí o dovolenie ísť do bunkru hladu.

Nepoškvrnená podáva červenú korunu... Otec Maximi­lián ju objal srdcom i rukami. Po 14. dňoch karbolová injek­cia zakončí jeho umieranie hladom dňa 14. augusta 1941 o 12,50 hod. Väzňa číslo 16670 odniesli v plachte, aby ho spopolnili a neostala po ňom pamiatka!

A predsa čosi veľké ostalo. Prinesená obeta života a slo­vá jeho nádeje, k bratom:

«Nie, naše duše nezahynú! Nikdy v nás nezabijú hrdosť katolíka a Poliaka! Proti vojne, proti nenávisti, máme moc­nejšiu zbraň — lásku!» Biela i červená! Väzeň číslo 16670 drží už v rukách obidve. Nevinnosť, ktorú splietol do červených ruží skutkov, do ruží rozdania sa až na smrť, žiari ako biela perla na krvavej ruži. Osvienčim v ten deň vpísal sa zvlášť výrazne do dejín Cirkvi i sveta.

Kristus žije vo svojich nasledovníkoch. Znovu a znovu sa rodí, umiera a znovu vykupuje svet. Väzeň číslo 16670, Otec Maximilián, to potvrdzuje v dvadsiatom storočí. Je z našich čias a z našich radov. Dokázal, že je možné milovať ľudí aj v zemskom pekle. Milovať je nemožné iba vo večnom zatratení.

To je to krásne v Cirkvi. Vždy je v nej Betlehem i Kalvária, vždy Ježiš, ktorý sýti zástupy «chlebom obety!»

Brat, sestra, nemohli by sme byť dnes i my ako mali hostie, ktoré skrze Nepoškvrnenú dáme prijať blížnym?

DNES

Nevinnosť budem posilňovať umŕtvením zmyslov.

Lásku rozviniem dobrotou k iným.

Zdravas Mária...

Miriam Liptovská: Celý rok so svätými

Viac o živote dnešného oslávenca sa môžete dočítať i na:

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/417-sv-maximilian-maria-kolbe

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1378-sv-maximilian-maria-kolbe-2




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.