Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Jana Františka sa narodila v Dijone vo Francúzsku 23. januára 1572.

Jej otec sa volal Benignus, bol šľachticom z Frémyotu, neskôr sa stal predsedom burgundského snemu. Janina matka sa volala Brigita di Berbisey. Keď mala malá Jana osemnásť mesiacov, matka jej zomrela. Otec sa o ňu vzorne staral, ako aj o svoje ďalšie dve deti. Dbal na ich vzdelanie a vieru. Sám bol veľmi horlivý a čnostný.

Keď mala Jana pätnásť rokov, odišla so svojou sestrou, ktorá sa vydala do Poitiers. Tam si Jana dokončila vzdelanie. Na škole a vo svete musela čeliť ponukám stať sa speváčkou alebo aj ponukám na vydaj za mužov, ktorí boli nepriateľmi Cirkvi. Zachovala a rozvíjala si všetko to, čo jej otec vštepil. Boh ju odmenil tým, že jej dal za manžela vzdelaného, jemného a nábožného muža, grófa Krištofa de Chantal, ktorý býval na zámku v Bourbilly. V roku 1592 sa za neho vydala a odišla na zámok. Vo všetkom mu verne pomáhala. Manžel chodil často na dlhšie cesty, ona za ten čas spravovala a viedla jeho majetok. Za krátky čas sa vďaka jej múdrosti a usilovnosti majetok zveľadil a dal do poriadku. Dbala aj na duchovný život služobníctva. Sama nosila almužny chudobným a ošetrovala chorých. Počas veľkého hladu v roku 1600 prichádzali do zámku mnohí s prosbou o pomoc. Nikoho neodohnala, snažila sa pomôcť. Spolu so svojím manželom mali šesť detí, no nažive zostali len tri dcéry a syn.

Nešťastnou náhodou raz postrelili grófa na poľovačke, a tak vo veku tridsaťpäť rokov zomrel v náručí svojej milovanej ženy. Jana mala vtedy iba dvadsaťosem rokov. Táto udalosť ju veľmi poznačila. Tri mesiace bola veľmi chorá. Schudla a zostala z nej len kostra. Už sa obávali o jej život. Nešťastníkovi, ktorý postrelil jej muža, síce odpustila, ale horkosť v duši jej zostala ešte roky. Až keď sa stala krstnou matkou jeho dieťaťu, sa jej podarilo potlačiť aj túto horkosť. Po tejto udalosti sa už nevydala. Zaumienila si, že vychová svoje deti a bude pomáhať chudobným. Rozdala bohatstvo a zriekla sa všetkej nádhery. Odsťahovala sa k otcovi do Dijonu, neskôr odišla k svokrovi do Monthelonu. Tam sedem rokov znášala príkoria od svokrovej družky, s ktorou žil v hriešnom pomere.

 Dva roky mala za spovedníka kňaza, ktorý jej ukladal príliš veľa modlitieb a kajúcich skutkov. Jana vycítila, že to nie je pre ňu, aj keď bola príkladne poslušná a robila všetko, čo jej prikázal. V tom čase mal v Dijone svoje kázne slávny ženevský biskup sv. František Saleský. Jana sa rozhodla ísť za ním a otvorila mu svoju dušu a odovzdala sa jeho vedeniu. Z toho sa vyvinul listový styk a veľké čisté priateľstvo. Korešpondencia medzi nimi sa nám doteraz zachovala a patrí medzi naozajstné klenoty literatúry. Od toho času ešte horlivejšie slúžila Bohu. Konala rozličné kajúce skutky, nosila hrubé drsné rúcho, podporovala chudobných, obsluhovala nemocných, pochovávala tých, ktorých nemal kto pochovať. Viackrát ju rôzni šľachtici požiadali o ruku, no ona odmietla a obnovila si svoje rozhodnutie žiť len pre Boha.

 Po čase začala pomýšľať na vstup do rehole karmelitánok. No Boh si ju vyvolil na inú úlohu. Spolu s Františkom Saleským sa v roku 1607 dohodli na založení rádu Navštívenia Panny Márie. Prekážky však boli veľké – opustiť otca, svokra, deti? Postupne sa však našlo riešenie. S svojím plánom sa zdôverila najprv otcovi. Bolo to v roku 1609. Otca jej slová zarmútili, takisto aj jej brata, ktorý bol arcibiskupom v Bourges. No staršia dcéra už bola vydatá za baróna Bernarda Saleského, mladšieho brata ženevského biskupa, ďalšie dve dcéry si chcela vziať so sebou, aby sa postarala o ich vzdelanie a výchovu, pätnásťročného syna si vzal jej otec Frémyot. Mnohí ľudia ju prišli odprevadiť a rozlúčiť sa s ich veľkou dobrodinkou. Otec, aj keď s bolesťou, predsa ju vďačne požehnal a povedal jej: „Choď, drahá dcéra, kam ťa Boh volá.“

Z Dijonu odišla 29. marca 1610. Do Annecy v Savojsku prišla 4. apríla. Na sviatok Najsvätejšej Trojice, dňa 6. júna 1610 prijala spolu s troma svojimi spoločníčkami závoj. Sv. František určil, že nijaká prísnosť nemôže odradiť kohokoľvek, aby vstúpil do tejto kongregácie. Môžu prijať aj staršie, slabé a choré dievčatá, ženy i vdovy, aby sa mohli aj oni zdokonaľovať na ceste k Bohu. Spočiatku bola táto rehoľa len s jednoduchými sľubmi a bez klauzúry. Až v roku 1615 na naliehanie lyonského biskupa František zmenil združenie Navštívenia na rehoľu s pravidlami sv. Augustína, so slávnostnými sľubmi a klauzúrou. Meno však zostalo pôvodné. Do tejto rehole neskôr vstúpila aj sv. Margita Mária Alacoque. Niekedy sa tieto sestry volajú aj saleziánkami – podľa svojho zakladateľa.

 Sv. František takmer každý deň prichádzal a navštevoval svoje „drahé včely“ a v rozhovoroch, ktoré sa zachovali aj písomne, im vysvetľoval pravidlá. V matke Jane Chantalovej a v jej dcérach našiel vzor pre svoju Rozpravu o láske k Bohu, ktorá je čiastočne aj ich dejinami. Jana, aj keď v kláštore, nikdy neprestala byť aj matkou pre svoje vlastné deti. Starala sa o nich a bdela nad ich výchovou. Biskup sv. František spravoval rehoľu spoločne s Janou až do svojej smrti 28. decembra 1622. Na Janu jeho smrť doľahla veľmi ťažko, no nepoddala sa bolesti. Postarala sa o jeho pohreb v januári 1623. Namiesto neho si potom našla duchovného vodcu vo sv. Vincentovi de Paul, ktorého už predtým spolu so sv. Františkom vybrali za duchovného správcu ich kláštora v Paríži. On jej dal veľa optimizmu a dobrých duchovných rád uprostred množiacich sa vnútorných skúšok a pokušení, ktoré na ňu doľahli najmä v posledných rokoch života.

 Rehoľa sa pod Janiným vedením vzmáhala a šírila. Pri smrti sv. Františka v roku 1622 mala trinásť kláštorov a pri smrti Jany v roku 1641 bol ich počet už osemdesiatšesť. Jana bola vzorom pre svoje dcéry. Žila zbožne a v sebazapieraní. Ochotne konala všetky domáce práce, utrpenia znášala s odovzdaním sa do Božej vôle. Zakúsila aj mnoho posmechu a kritiky, ohovárania a osočovania. Prežila smrť svojho otca, syna, dcéry, zaťa a napokon aj svojho veľkého priateľa sv. Františka. Všetko statočne znášala.

V roku 1641 odišla na pozvanie francúzskej kráľovnej Anny Rakúskej do Paríža. Tam naposledy videla sv. Vincenta de Paul. Pri návrate dostala zápal pľúc. Zastavila sa preto v kláštore Moulins na juhovýchod od Paríža. Tam prijala sviatosti zomierajúcich a 13. decembra toho istého roku so slovami „Už idem, Ježišu!“ dokonala svoj život. Jej telo previezli do Annecy a tam ho pochovali. Jej srdce však vybrali a ponechali si ho v Moulins ako vzácnu relikviu. Za svätú ju vyhlásil pápež Klement XIII. v roku 1767. Jej ostatky počas francúzskej revolúcie zachránili a dnes odpočívajú vedľa pozostatkov sv. Františka Saleského v chráme Navštívenia v Annecy, kam ich slávnostne previezli dňa 12. augusta 1911. Ich ušľachtilé priateľstvo je dodnes jeden z najkrajších a najzvláštnejších príkladov kresťanskej literatúry o svätých.

 zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk

Pozrite tiež: https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1369-sv-frantiska-de-chantal

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.