Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Edita Steinová sa narodila v Breslau, v dnešnom poľskom Wroclawi, 12. októbra 1891 ako jedenáste dieťa Siegrfieda a Auguste Steinovcom: v ten deň bol Jom Kippur, Deň zmierenia.

Obchodník Siegfried Stein zomrel štyridsaťosemročný, keď Edita nemala ani dva roky. Jej matka, žena hlbokej židovskej viery, musela sama vychovávať sedem žijúcich detí a viesť nevýnosný obchod s drevom. Editu, svoje najmladšie dieťa, pokladala za manželovu „poslednú vôľu“. Nadané dieťa stratilo vieru v Boha svojej matky, no hlboká viera Frau Steinovej v ňom zanechala trvalý dojem.

 Editu Steinovú v mladosti spaľovala túžba po pravde. Táto túžba získala konkrétnu intelektuálnu podobu, keď počas štúdií na univerzite v Breslau čítala Logické skúmania Edmunda Husserla, zakladateľa fenomenológie. Prestúpila na univerzitu v Göttingene, aby mohla pracovať priamo s Husserlom, čoskoro sa stala jeho najlepšou študentkou a zoznámila sa s poprednými predstaviteľmi fenomenologického hnutia vrátane Adolfa Reinacha, pričom sa veľmi zblížila s jeho luteránskou rodinou. Keď Reinach počas 1. svetovej vojny vo Flámsku zahynul, na Editu mocne zapôsobilo, s akou nádejou prijala manželka jeho smrť. Bolo to prvé stretnutie mladej filozofky s vierou sprostredkovanou kresťanskou skúsenosťou kríža.

 V roku 1916 sa Edita Steinová stala Husserlovou asistentkou a prestúpila s „učiteľom“, ako ho všetci volali, na univerzitu vo Freiburgu, kde, roku 1917 získala doktorát. Náboženský zápas, ktorý v nej prebiehal, urýchlil politický chaos v porazenom Nemecku po 1. svetovej vojne; čítala Nový zákon a Kierkegaarda a písala eseje o povahe ľudského spoločenstva a jeho vzťahu k štátu. Okamih osvietenia nastal na návšteve jej priateľky a fenomenologičky Hedwigy Conradovej-Martiusovej a jej manžela. Keď sa hostitelia išli večer prejsť, Edita hľadala v ich knižnici niečo na čítanie. Vybrala si autobiografiu sv. Terezy Avilskej. Nemohla sa od knihy odtrhnúť. Prebdela celú noc a keď ráno knihu dočítala, povedala si: „V tejto knihe je pravda.“ Kúpila si misál a katechizmus, pustila sa do štúdia a neskôr požiadala farára v Berzaberne neďaleko Martiusovskej farmy, aby ju pokrstil. Kňaz ohromený jej znalosťou katolicizmu, skrátil zvyčajné obdobie prípravy na krst. Edita Steinová bola pokrstená 1. januára 1922 a prijala kresťanské meno Tereza. Krstnou matkou jej bola luteránka Hedwiga Conradová-Martiusová. Frau Steinová plakala, keď jej Edita povedala o svojej konverzii. Edita naďalej chodila s matkou do synagógy a modlila sa žalmy zo svojho latinského breviára. Frau Steinová bola dojatá: „Ešte nikdy som nevidela, aby sa niekto modlil tak ako Edita.“

 Edita Steinová chcela vstúpiť do karmelitánskeho kláštora hneď po svojej konverzii, no rozhodla sa počkať, lebo sa obávala trpkého rozchodu s matkou. Osem rokov učila na Dominikánskej dievčenskej strednej škole v Speyeri. V tomto období začala prekladať Tomáša Akvinského a chystala habilitačnú prácu, v ktoré chcela spojiť fenomenológiu a tomizmus a vďaka ktorej by mohla učiť na univerzite.

 V rokoch 1928 – 1932 veľa cestovala po Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku a načrtávala zvláštny kresťanský feminizmus. Bol to priekopnícky pokus rozvinúť katolícke chápanie povolania žien v súčasnom svete a odsúdenie nacistickej ideológie, podľa ktorej žena patrila „k deťom, do kuchyne a do kostola“. Videla mračná sťahujúce sa nad celou Európou a vzdelaným katolíckym ženám kládla značne provokatívnu otázku: „Máme právo dívať sa na mínových poliach dnešnej spoločnosti ustavične dozadu, zatiaľ čo náš protivník vedie vojnu našim názorom?“

 Keď Nemecko zachvátila vlna antisemitizmu, Edita Steinová zápasila s túžbou vstúpiť do kláštora a venovať sa kontemplatívnemu povolaniu. Jej duchovný učiteľ a priatelia ju presviedčali, že Cirkvi najlepšie poslúži ako verejná osobnosť a že by mala ostať v aktívnom živote. Určitý čas prednášala na univerzite v Münsteri, no ďalšie pôsobenie na univerzite jej znemožnili nové opatrenia proti Židom. Ponuku učiť v Južnej Amerike odmietla. 30. apríla 1933 sa modlila vo farskom kostole, keď pocítila, že „dobrý pastier mi dal súhlas“, aby vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Po bolestnej rozlúčke s matkou a rodinou vstúpila štyridsaťdvaročná Edita Steinová do karmelitánskeho kláštora v Kolíne nad Rýnom. 15. apríla 1934 si obliekla mníšsky habit a prijala rehoľné meno sestra Tereza Benedikta z Kríža.

 Predstavení ju žiadali, aby ďalej písala vedecké a populárno-vedecké knihy. Prepracovala svoju habilitačnú prácu a výsledkom bolo veľké filozofické dielo Konečné a večné bytie. Okrem toho napísala tri ďalšie knihy vrátane Vedy o kríži, a to všetko popri prísnom kláštornom živote. (V nedeľu hovorievala: „Chvála Bohu, dnes nemusím písať. Dnes sa budem iba modliť.“)

Matka Edity Steinovej zomrela 14. septembra 1936. Nikdy sa nezmierila s tým, že jej dcéra stúpila do kláštora; pokladala to za je definitívny rozchod so židovským národom. Sestra Tereza Benedikta z Kríža zložila posledný rehoľný sľub 21. apríla 1938 a až neskôr sa dozvedela, že krátko predtým sa Edmund Husserl na smrteľnom lôžku priznal, že verí v Boha. Po Krištáľovej noci 8. novembra 1938 sa Edita Steinová obávala, že svojou prítomnosťou v kolínskom kláštore ohrozí ostatné mníšky. Matka predstavená jej napokon dala za pravdu a zariadila, aby odišla do karmelitánskeho kláštora v holandskom Echte. Edita Steinová odišla z Kolína nad Rýnom 31. decembra 1938.

 Edita Steinová už dávno tušila, že jej osud je prozreteľne spätý s osudom židovského národa, ktorého sa podľa vlastných slov nikdy nezriekla. Po príchode do Echtu napísala závet. Jeho záver prezrádza, že tušila, čo príde, a že to chápala ako súčasť “vedy o kríži“:

 „S radosťou prijímam predčasnú smrť, ktorú mi určil Boh, a celkom sa odovzdávam do jeho najsvätejšej vôle. Nech Pán prijme môj život a smrť pre česť a slávu svojho mena, pre potreby svojej svätej Cirkvi – najmä pre zachovanie, posvätenie a zdokonalenie našej svätej rehole, obzvlášť karmelitánok v Kolíne a Echte -, pre židovský národ, ktorý Pán prijal za svoj, pre oslobodenie Nemecka a mier na celom svete a napokon pre všetkých mojich živých i mŕtvych príbuzných a všetkých, ktorých mi zoslal Boh: nech nikto z nich nie je zatratený.“

V máji 1940 nacistické Nemecko napadlo a obsadilo Holandsko. „Veda o kríži“ sa teraz stala každodennou skutočnosťou. Keď jednotky SS začali holandským Židom sťahovať slučku okolo krku, Edita Steinová si uvedomila, že svojou prítomnosťou vystavuje kláštor nebezpečenstvu. Spolu s matkou predstavenou sa pokúšala zariadiť, aby ju preložili do karmelitánskeho kláštora vo švajčiarskom Le Paquier aj s jej sestrou Rosou, ktorá po smrti pani Steinovej konvertovala na katolicizmus a robila v kláštore vrátničku. V Le Paquier však nemali pre Rosu miesto a Edita odmietla odísť bez nej. 26. júla 1942 sa vo všetkých katolíckych kostoloch v krajine čítal pastiersky list holandského primasa, v ktorom odsúdil deportácie holandských Židov do táborov smrti. Na odvetu boli 2. augusta zatknutí všetci Židia obrátení na katolicizmus vrátane členov reholí. O 17. hodine prišli jednotky SS do kláštora v Echte po Editu Steinovú a jej sestru. 7. augusta ich naložili na vlak a po zastávkach v Roermonde, Amersfoorte a prekladacom tábore vo Westerborku prišli 9. augusta do Auschwitzu II-Birkenau. Tam ich vybrali na okamžitú popravu a ešte v ten deň zahynuli v plynovej komore.

 Edita Steinová, jedna z najpozoruhodnejších žien 20. storočia, bola pre pápeža Jána Pavla II. „paradigmatickou postavou“. Bola to moderná žena a originálna feministka, prvotriedna intelektuálka a obrátená skeptička. V katolicizme našla oslobodzujúcu pravdu, nie tmárstvo alebo patriarchálny poriadok. Bola hĺbavou ženou, ktorá viedla aktívny život a ktorá chápala svoju vedeckú prácu a modlitbu ako službu svetu. Ako svedok pravdy sa hrubej materiálnej sile vzoprela silou viery. Bola Nemkou, ktorej život bol prozreteľne spätý s judaizmom a kresťanstvom.

 S návrhom na jej blahorečenie prišiel začiatkom 60. rokov kolínsky arcibiskup kardinál Joseph Frings. V roku 1983 Fringsov nástupca kardinál Joseph Höffner oficiálne navrhol, aby bola vyhlásená na mučeníčku. Návrh podporil aj poľský kardinál Jozef Glemp.

 Kongregácia pre kauzy svätých napokon začala oba návrhy skúmať a posudzovať cnosti i spôsob smrti Edita Steinovej. 25. januára 1987 urobila kongregácia so súhlasom Jána Pavla II bezprecedentné rozhodnutie, keď potvrdila Editu Steinovú ako vyznávačku viery, ako ženu, ktorá žila život heroických cností, a aj ako mučeníčku.

 Rozhodnutie vyvolalo otázku blahorečenia Edity Steinovej, pretože ako mučeníčka mohla byť blahorečená bez dôkazov o zázraku. Oznámenie o jej plánovanom blahorečení však vyvolalo ostré diskusie v Izraeli, západnej Európe a Severnej Amerike. Niektorí židovskí učenci namietali, že Edita Steinová zahynula len preto, že bola Židovka, a tvrdili, že ide o pokus „pokresťančiť“ holokaust. Ďalší sa obávali, že pápež využije blahorečenie na novú vlnu pokatolíčťovania. V niektorých názoroch sa dalo vybadať podozrenie, že ide o taktický manéver Cirkvi, ktorá chcela odvrátiť pozornosť od skutočnosti, že v európskom antisemitizme sama zohrávala neblahú úlohu. Predstavitelia židovskej obce oboznámili pápeža so svojimi obavami osobne. Všetkým odpovedal jednou z najväčších kázní svojho pontifikátu na beatifikačnej omši 1. mája 1987 v Kolíne nad Rýnom.

 Prvé čítanie bolo zo starozákonnej knihy Ester, z príbehu o dcére Izraela, ktorá sa modlila za vyslobodenie svojho ľudu spod nadvlády arcinepriateľa Amana. Liturgia blahorečenia, ako povedal Ján Pavol II., “vkladá túto vyše dvetisíc rokov starú modlitbu o pomoc do úst Edity Steinovej, Božej služobníčky a dcéry Izraela v našom storočí“. Vznikla nová „chorá ideológia“ a prišiel nový arcinepriateľ s „novým plánom na likvidáciu Židov“, ktorý koná „v mene ohavnej formy rasizmu a správa sa nemilosrdne“. Ján Pavol II potom opísal smrť ženy, ktorú zavraždili preto, že bola Židovka a katolíčka, a ktorá obetovala svoj život za spásu svojho národa:

 Pri odchode z kláštora (v Echte) Edita vzala za ruku svoju sestru a povedala: “Poď, pôjdeme pre dobro nášho národa.“ Na základe Kristovej ochoty obetovať sa za druhých našla v svojej zdanlivej bezmocnosti spôsob, ako preukázať svojmu národu poslednú službu. Niekoľko rokov predtým sa prirovnávala ku kráľovnej Ester, ktorá bola vo vyhnanstve na perzskom dvore. V jednom z jej listov čítame: „Som hlboko presvedčená, že Pán si vezme môj život v prospech všetkých... Stále myslím na kráľovnú Ester, ktorá musela odísť od svojho ľudu práve preto, aby sa postavila pred kráľa pre dobro svojho národa. Som ako tá úbohá, slabá, malá Ester, no Kráľ, ktorý si ma vybral, je nekonečne veľký a milosrdný.“

 Pravda, ktorú Edita Steinová objavila a pre ktorú bola ochotná zomrieť, či skôr pravda, ktorá si našla ju, nebola abstraktná a rozumová, ale konkrétna a osobná. Podobne ako mnohé ďalšie moderné duše, ktoré pokladali náboženskú vieru za neobhájiteľnú, aj ona spočiatku hľadala pravdu v štúdiách a v rozume. Objavila však hlbšiu pravdu – „nie filozofickú pravdu, skôr pravdu osobnú, v milujúcej osobe Boha“.

 Jej život, v ktorom „hľadala pravdu a našla Boha“, bol lekciou intelektuálnej otvorenosti, príkladom pravej intelektuálnej slobody.

 Ján Pavol II, ktorý sa nechcel vyhnúť nijakému problému, sa dotkol aj otázky konverzie Edity Steinovej a následkami tohto činu na jej vzťah k rodine a židovskému národu: „Edita Steinová krstom na kresťanku neodvrhla svoje židovské dedičstvo. Napísala, že pravý opak je pravdou: ,Prakticky som sa zriekla židovského náboženstva ako štrnásťročné dievča. Keď som sa vrátila k Bohu, cítila som sa znovu ako Židovka.“ Vždy mala na pamäti skutočnosť, že je spätá s Kristom ,nielen v duchu, ale aj krvou“. Preto podľa Jána Pavla II „vo vyhladzovacom tábore zomrela ako dcéra Izraela „pre slávu najsvätejšieho mena“ a zároveň ako karmelitánska sestra Tereza Benedikta z Kríža, doslova „požehnaná krížom...“

 Pred členmi rodiny Edity Steinovej vrátane neterí, ktoré si ju pamätali ako Tante Edita, pápež zakončil kázeň slovami:

 „Drahí bratia a sestry. Skláňame sa dnes spolu s celou Cirkvou pred touto veľkou ženou, ktorú môžeme odteraz nazývať blahoslavenou v Božej sláve, pred touto veľkou dcérou Izraela, ktorá našla naplnenie svojej viery a povolania pre Boží ľud v Kristovi Spasiteľovi... Cítila ten neúprosný príchod kríža. A neutiekla... Predstavovala syntézu dejín plných hlbokých rán, rán, ktoré stále bolia a ktoré sa usilujú zaceliť zodpovední muži a ženy až do dnešných dní. Zároveň predstavovala syntézu plnej pravdy o človeku a k tejto syntéze došlo v srdci, ktoré zostalo nepokojné a nespokojné, „pokým nenašlo pokoj v Bohu“...Blahoslavená buď, Edita Steinová, sestra Tereza Benedikta z Kríža, pravá ctiteľka Boha – v duchu a v pravde. Je medzi blahoslavenými. Amen. (por. Weigel, G., Svedok nádeje. Bratislava: Práh, 2005, s. 551 – 556.)

Viac o nej sa dočítate na:

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/913-terezia-benedikta-z-kriza

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1332-sv-terezia-benedikta-od-kriza

https://faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-vo-vsedne-dni/1819-terezia-benedikta-od-kriza-edith-steinova-2018




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2019.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.