Est 4, 17n. p-r. aa-bb. gg-hh, Mt 7, 7-12
Nikto z veriacich ľudí nespochybňuje zmysel modlitby vzdávania vďaky a modlitby zvelebovania. Ináč je to s prosebnou modlitbou, hoci ju najčastejšie prednášame Bohu, a súčasne sú proti nej najčastejšie vznášané výčitky.
Medzi kritikov patril dokonca veľký sv. Tomáš Akvinský (- modlitba nás má povznášať k nebu, a nie viazať pozornosť na pozemské starosti, ktoré sú často škodlivé. Veď samo evanjelium nás nabáda, aby sme neboli ustarostení o to, čo budeme jesť alebo čím sa zaodejeme (pórov. Mt 6, 25).) i Origenes (- nazval všetky pozemské starosti výrazom «tieň».).
Pritom prosebnú modlitbu Biblia pozná (viď prvé čítanie) a Ježiš odporúča: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria“. Vlastne Kristus náš učí takejto modlitbe: „Otče náš,... chlieb náš každodenný daj nám dnes.., zbav nás od zlého“. Niet pochýb, že máme prednášať svoje prosby Bohu.
Prečo námietky?
Jedni si myslia, že prosebná modlitba je informácia adresovaná Bohu, že nám čosi treba. Ale predsa Boh vie všetko. A keď vie, tak načo mu hlásiť naše potreby. Ak by chápali sme prosebnú modlitbu ako informáciu adresovanú Bohu, dopúšťali by sa omylu. Sám Kristus jasne povedal: Otec vie, čo potrebujete skôr, ako ho poprosíte a predsa káže prosiť.
Druhá výčitka je hlbšia. Ak prosím Boha, tak vplývam na zmenu jeho plánov. Predsa Boh je nemeniteľný, Jeho výroky sú neodvolateľné. Ak čosi rozhodol, bez pochýb sa to stane. V takejto situácii volanie k Bohu nemá zmysel.
Kto takto zmýšľa, zostáva pod vplyvom mylného zmýšľania o osude. Grécke božstvo Mojra dominovalo vo svete bohov i ľudí. To je vlastne ten osud, to je fatum. V latinskom svete bolo ním predurčenie, ktorému podliehali dokonca bohovia. Toto pohanské myslenie sa dostalo do kresťanstva a spôsobuje v ňom mnoho nedorozumení. Veľmi sa ho drží Islam (fatalizmuis).
Ako chápať zmysel prosby a ako chápať náš vplyv modlitby na naše osudy a na osudy iných ľudí, ba dokonca na osudy sveta? Hlboké chápanie náboženského rozmeru modlitby prosby je spojené s veľkými obmedzeniami akým človek podlieha.
Venujme pozornosť faktu, ako veľmi sme na tejto zemi obmedzení. Je potrebné takmer dvadsať rokov, aby človek získal úplnú fyzickú zrelosť, zatiaľ čo vtáky, muchy, zvieratá získavajú túto zrelosť vo veľmi krátkom čase. Psychickú zrelosť získavame ešte neskôr. A na duchovnej zrelosti pracujeme celý život a zriedka kto, keď odchádza z tejto zeme, môže s rukou na srdci povedať, že túto duchovnú zrelosť dosiahol na sto percent.
V živote sme mimoriadne závislí od sveta i od ľudí. Napríklad vo vode s teplotou okolo nuly človek nemá veľkú šancu prežiť. Srdce prestáva pracovať, keď teplota tela klesne pod dvadsať deväť stupňov. Ryby v takejto ľadovej vode plávajú pokojne.
Pozrime sa preto na stvorený svet, na zvieratá, vtáky, ryby, muchy. Žijú z toho, čo im Boh dáva „priamo z ruky“. Stvorenie sa nemusí starať o krajčíra, zriedka si budujú domovy, a ak to robia, dokážu to urobiť v krátkom čase, napr. vtáky.
Boh nám mohol dať všetko, tak ako dal iným stvoreniam. Boh nám však dal tvorivosť, ktorá je v našich rukách najväčším pokladom; oveľa väčším ako možnosť využiť iba hotové dary. My môžeme tvoriť. A v tom spočíva veľkosť človeka. V tvorbe môžeme spolupracovať s inými ľuďmi; pretože nie sme sebestační. Mnoho rokov iba berieme, prijímame. Postupne dorastáme a v istom momente vedome začíname dávať čoraz viac. To je tvorivosť. Ona nám dovoľuje, aby sme boli nad všetky zvieratá, dokonca najmocnejší, so skvelými schopnosťami.
Tak vlastne spolupracujeme s Bohom – Stvoriteľom. V našej spolupráci s Bohom je potrebná prosba: - Pomôž mi. – V nej sa človek otvára. Tak je to v medziľudských vzťahoch: - Urobme to spolu, lebo sám to nedokážem urobiť. – Dnes vieme, že všetky veľké diela sú ovocím spolupráce tisícok, ak nie miliónov ľudí a to spolupráce i s predchádzajúcimi pokoleniami, ktoré využívame na postupne čoraz väčšie a dokonalejšie objavy.
Boh nás berie ako svojich partnerov. Stvoril nás slobodných a preto chce s nami spolupracovať. On potrebuje človeka tak, ako je pri operácii potrebný asistent. Človek spolupracuje. Boh v istom momente hovorí: - Teraz ty vykonaj ťažkú úlohu, a ja ti budem pomáhať. – Všetky pomáhajúce milosti sú vlastne takou dispozíciou Boha voči nám.
Nedá sa vytvoriť skvelá atmosféra v dome, ak o všetkom rozhoduje výlučne otec, a deti majú iba kývať hlavou a hovoriť: - Áno, áno. – To nie je možné. Ak to má byť dom, každý má v ňom čosi povedať, každý môže do neho priniesť svoj názor. Také je vlastne zrelé chápanie človeka zo strany Boha. Sme schopní, sme pozvaní Bohom, aby sme s ním spolupracovali. V tejto situácii modlitba prosby je absolútne nevyhnutná.
Máme teda vplyv na rozhodnutie Boha – svojimi postojmi a samozrejme aj modlitbou. Avšak nie podľa tej zásady, že Boh prispôsobí svoje plány našim plánom. Pretože on žije vo večnosti a vie, že ho dieťa o čosi poprosí, už dávno pripravil dar, aby na túto prosbu zareagoval.
Keď Kristus stojí nad hrobom svojho priateľa, obracia sa na Otca, pričom hovorí: Otče, viem, že Ty ma vždy vypočuješ. To nie je zmena Božích plánov. Boh sa od vekov rozhodol, že miliardy darov dostávame preto, že o ne poprosíme, lebo On vie, že poprosíme; také je totiž tajomstvo večnosti. Boh zakomponoval do svojich odvekých plánov každú našu, dokonca najmenšiu prosbu, prednesenú s dôverou a s vierou; vie, že tú prosbu nemôže podceňovať. Milujúca matka tiež nepodceňuje prosby dieťaťa dokonca vtedy, keď ich v danom moment nemôže realizovať. Prosbu vypočuje a na prosbu odpovedá. Akým spôsobom? Takým múdrym, ako to diktuje jej milujúce srdce.
Prosebná modlitba je silnou modlitbou. Ak máme vplyv na rozhodnutie Boha, tak ona je najväčšou silou, aká jestvuje na zemi. Táto sila je vlastne ukrytá v prosebnej modlitbe. To je sile, ktorá je ešte stále v spoločenskom rozmere neobjavená. Sú ľudia, ktorí už objavili hodnotu modlitby. V mnohých prípadoch v stretnutí so zlom iba modlitba môže zvíťaziť. To je väčšia sila ako všetka moc ukrytá v atómových hlaviciach. To je sila, vďaka ktorej máme účasť na všemohúcnosti Boha. Pre nás, veriacich ľudí, táto perspektíva je veľmi podstatná.
Je to tvorivá sila. Tam, kam človek nedosiahne, napr. do srdca svojho brata – Boh dosiahne. Vytrvalá modlitba matky, ženy, otca, dcéry robí zázraky, ktorých je na zemi oveľa viac, ako si myslíme.
Turzovka -Dom sv. Jozefa, 26.2.2015