V práci počas prestávky sa rozprávajú ženy. Jedna z nich je v požehnanom stave.
Pýtajú sa jej či sa nebojí o dieťa, keďže pracujú v dosť rizikovom prostredí. Oná: Ale veď to ešte nie je dieťa. To je len nejaký maličký zárodok. A neviem či to donosím, tak sa ani neteším. Trochu staršia kolegyňa jej hovorí: Takto predo mnou nikdy nehovor. Ja som matka a sme tu viaceré matky. To nie je „to“, ale tvoje dieťa. Tá sa bráni: Bolo som na sone a to je len také maličké. Odpoveď: Maličké, ale tvoje. Kedy začne byť „tvojim dieťaťom“. Až keď sa narodí. Veď už teraz „to“ je tvojim dieťaťom, už sa vie či bude chlapec, či dievča, už je rozhodnuté aké bude mať vlasy aké talenty... A ty si ho musíš chrániť. Už teraz ho musíš ľúbiť, veď si jeho mama.
Pýtal som sa na reakciu. Všetci stíchli, jedna matka sklopila oči. Asi sa hanbila, že nezareagovala, že neprispela svojim „áno pre život“.
Ako často musíme svedčiť. A nielen o viere, ale o základných otázkach života. V tomto prípade doslova o živote.
Dnešní oslávenci svedčili položením života.