Jer 20, 10-13, Jn 10, 31-42
Kladieme si otázku: Kde sa v človekovi berie zloba.
Dokonca aj voči tým, ktorí robia dobro. Zažil to Jeremiáš, ktorý sa sťažuje (1. čítanie): Hrôza zo všetkých strán! ‚Udajte ho! A udáme ho. ‘Aj tí, čo žili so mnou v priateľstve, striehnu na môj pád: ‚Hádam sa dá oklamať, zmocníme sa ho a vypomstíme sa na ňom.‘
V dnešnom evanjeliu sme počuli: Židia zdvihli kamene a chceli Ježiša kameňovať. Ježiš im povedal: „Ukázal som vám veľa dobrých skutkov od Otca. Pre ktorý z nich ma kameňujete?!“
Ježiš napriek tomu obohacuje ľudstvo svojim milosrdenstvom a odpustením. Len bohatý môže obohacovať. Kedy sa ním dáme obohatiť?
Zo skúseností vieme, že keď niečo alebo niekoho stratíme, uvedomíme si naliehavo hodnotu toho, čo sme stratili. Nespočetne krát ako samozrejme siahneme po kľúčoch a zamrazí nás, ak ich nemáme na obvyklom mieste. Tí, čo sa rozlúčili s najbližšími, vedia precítiť, čo pre nich znamenali. Dar zdravia vieme oceniť najlepšie vtedy, ak ho strácame. Čo znamená pre nás „obyčajný" prst, uvedomíme si vtedy, ak ho máme poranený, obviazaný a nemôžeme ho používať.
Tak je potrebne uvedomovať si Božie milosrdenstvo. Položme si otázku: Máme vôbec skúsenosť Božieho milosrdenstva? Vážime si ho? V súvislosti s tým, čo sme uviedli vyššie, asi nie, lebo sme nestratili Božie milosrdenstvo. Svätý pápež Ján Pavol II. v exhortácii Bohatý na milosrdenstvo píše: "Nijaký hriech nemôže obmedziť vôľu nebeského Otca odpúšťať". Každý človek má totiž možnosť obrátiť sa na milosrdného Boha. Nie je tu nijaké obmedzenie z jeho strany. Človek mu ale môže robiť prekážky, ako ďalej píše svätý Otec: "Človek však môže postaviť hrádzu neochotou k obráteniu, odporovaním milosti a pravde".
Tu sme v paradoxnej situácii. Mohli by sme myslieť, že sa potrebujeme úplne "stratiť v hriechu", aby sme si začali vážiť Božiu lásku. Nemali by sme ísť skôr pozitívnou cestou? Veď sú ľudia, ktorí si vážia svoje zdravie a ochraňujú ho. Sú takí, čo milujú a vážia si blízkych počas ich života, tešia sa, že ich majú. Sú v Cirkvi teda nielen kajúcnici, ktorí žijú horlivejšie preto, lebo zažili, čo to znamená žiť bez Boha. Sú takí, ktorí vidia, ako je nádherne žiť v láske s Bohom, a preto sa boja jeho straty. Takto žiť je samozrejmé a človeku psychologicky blízke. Veď kto by opúšťal lásku, ktorá ho potešuje a je preňho zdrojom životnej sily! Skôr sa bojí stratiť ju. A Boh je pôvodca lásky, ba Láska sama. Kresťan, ktorý pociťuje Božie milosrdenstvo a prežíva vzťah k Bohu v láske, sa, samozrejme, stáva svedkom lásky, a preto Cirkev vyznáva a hlása Božie milosrdenstvo "nielen slovami svojej náuky, ale najmä úsilím Božieho ľudu", lebo "Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám bol milosrdný voči iným".
Človek môže prežiť Božie milosrdenstvo pozitívne, ak si uvedomí jeho lásku a dobrotu. Na čas, keď vysviacky kňazov boli iba v Bratislave a keď Dóm sv. Martina býval preplnený, jedná účastníčka spomína: "Keď som prežívala kňazskú vysviacku s množstvom ľudí z celého Slovenska, keď som videla odhodlanie novokňazov, uvedomila som si s ľútosťou, že sa neviem zmieriť so susedmi. Hneď po návrate som za nimi išla a odprosila ich, hoci dovtedy som bola presvedčená, že sú oni vinní".
Sama sa duchovne obohatila a uvedomila si, ako sme už poznamenali, že Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal a skusoval Božie milosrdenstvo, ale aby aj sám bol milosrdný k iným.
Všetci máme možnosť po tieto dní zažiť Božiu dobrotu, aby sme dobro šírili.
Turzovka, 12.4.2019