Prevádzkovateľ webu Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, IČO: 31 912 362 ako prevádzkovateľ na účely ochrany osobných údajov

spracováva na tejto webovej stránke cookies nevyhnutné pre technické fungovanie webových stránok, ako aj pre analytické účely.

Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Hebr 3, 7-14, Mk 1, 40-45

Ako veľmi túžia ľudia byť slávnymi!

Čo všetko preto robia! Ježiš robí naopak. Keď uzdravil malomocného, prísne mu pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor“. Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach.Prečo?

Pekne o tom hovorí Tomáš Špidlík v úvahe: Samota a činnosť pre druhých (Kto je spojený s Bohém, získava zvláštnu príťažlivosť)

Počas dejín Cirkvi sa objavili tzv. rekluzní mnísi, ktorí žili v uzavretých celách a s nikým sa nestýkali mnoho rokov. Niektorí sa uctievajú ako svätí. Dnes sa mnohí divia, že sa také čudáctvo považuje za svätosť. Je zaujímavé, že túto pochybnosť vyjadril dávno v dobe Otcov cirkvi už sv. Bazil. Navštívil osobne egyptských mníchov, eremitov, samotárov. Vedel, že sú medzi nimi opravdiví svätci, ale nie všetci. Samotári sa stávajú i podivíni.

Sv. Bazil napísal proti nim polemickú stať, kde tvrdí: Človek nie je tvor samotársky, ale spoločenský. Nikto si nestačí sám. Obliekame sa do šiat, ktoré zhotovili iní, jeme plody, ktoré naši blížni vypestovali. Je tu neustála výmena práce. I duchovné hodnoty sa prežívajú spolu s ostatnými akousi výmenou darov v mystickom tele Kristovom. Len tak je možná kresťanská láska, len v spoločenstve s ostatnými sa môžu zachovávať všetky Božie prikázania. Navzájom si pomáhame, navzájom sa napomíname, opravujeme svoje chyby, poučujeme sa.

Svätý Bazil je jeden z hlavných zakladateľov rehoľného života v spoločenskej forme.

Napriek tomu však pustovníci v dejinách cirkvi vždycky boli a dodnes sa mnoho dobrých duší utieka do samoty, aby sa mohli v pokoji pomodliť. To, že sú v cirkvi stále opačné smery, dokazuje, že je to otázka stále živá a že sa nedá raz navždy riešiť nejakým všeobecným ustanovením. Veď i v činnosti samého Krista nájdeme obojaký postoj. Robil všetkým dobre, ale utekal pred chválou. Pracoval po celé dni. Ale občas sa cítil unavený davom a uchyľoval sa do samoty, aby sa modlil.

Kresťanov Ježíš napomenul, aby nerobili svoje dobré skutky pred ľuďmi, pretože by inak už dostali za odmenu ľudskou chválu (porov. Mt 6, 1). Bol to tento motív, pre ktorý zakázal uzdravenému z malomocenstva, aby div rozhlasoval medzi ľuďmi? Ťažko povedať. Iste však je, že tento zákaz nezodpovedá mentalite dnešnej doby. Hodnotíme skutky ľahko podľa toho, aká sa im dáva „publicita“, aký majú ohlas v novinách, v televízii. I katolíci si občas posťažujú: Neveriaci sa chvália toľkými banálnymi dobročinnosťami a o toľkých činnostiach, ktoré robili veriaci pre dobro všetkých, sa nič nevie, a dokonca sa umelo zamlčujú. Katolícki žurnalisti sa preto vyzývajú, aby poctivo a účinne informovali verejnosť o všetkom dobrom, čo robili kresťania. Je to užitočná snaha. Ale nemôže sa preceňovať. Už antickí filozofi prirovnávali ľudské ocenia k tieňu, ktorý vrhá človek, chodiaci na slnci. Tieň je niekedy dlhší, niekedy kratší, točí sa z rôznych strán. Ak veľmi dlhý, znamená to, že sa blíži noc a že sa úplne stratí. Preto sa múdry človek stará o to, aby šiel správne po ceste. Tieň tancuje s ním podľa pravidiel osvetlenia.

I dnešná doba, ktorá sa stará o verejný ohlas skutkov, pozná nevýhodu publicity. Ten, kto sa stal slávnym, o kom všetci hovoria, nemá chvíľku pokoju, nemôže prísť na verejnosť bez toho, aby ho nechali na pokoji. Lekár, ktorý sa stane slávnym, sa obrní čakárňami a sekretárkami, aby sa ľudia k nemu ľahko nedostali. Vieme si predstaviť, aké bolo pre Ježiša ťažké prejsť ľudnatou ulicou. Veď prostí ľudia na Východe dokázali byť veľmi dotieraví. Evanjelium nám hovorí, že sa na neho tlačili a že sa ho chceli aspoň dotknúť (porov. Mt 9, 20). Ježišov útek do samoty nebol známkou nevrlosti. Autori, ktorí píšu o rehoľnom živote, zdôrazňujú, že je to skutok obsahujúci ponaučenie, výzvou pre všetkých, ktorí ho nasledujú. Samota je liek posilňujúci styk s Bohom. Bez neho by sa oslabili všetky styky s ľuďmi. Je teda nutným doplnkom nášho života v spoločnosti druhých. Je ťažko povedať, akú dávku samoty má kto užívať. Záleží to na osobných dispozíciách a na povolaní, aké kto má. Ale príklad Kristov nás napomína, aby sme tento liek nikdy nezabudli užívať.

Ak je samota užitočná k tomu, aby sme sa modlili, styk s druhými je nutný ku skutkom lásky, k apoštolátu. Ježíš preto zo samoty vychádzal zase von medzi ľudí, prechádzal krajinou. Nasledujú ho misionári, ktorí sa vydávajú do ďalekých zemí. Ale nie je to vždy nutné. Svätý Ján Mária Vianney bol farárom vo vzdialenej francúzskej dedinke, kam bolo ťažké spojenie. A predsa bol stále obklopený davom ľudí, ktorí k nemu prichádzali. Mesto postavené na hore sa nemôže skrýť (Mt 5, 14). Ľudia, ktorí sú spojení s Bohom, získavajú zvláštnu príťažlivosť. Ruského svätca Serafima Sarovského sa skepticky pýtal profesor teológie: Čo ti ľudia vlastne u vás hľadajú? Veď šlo o prostého mnícha! Odpoveď Serafimova je charakteristická: Priateľu, snaž mať v sebe pokoj, a tisíce ľudí ťa obklopia!

 Poučenie sa nájde v knihách, povzbudenie sa počuje v kázňach. Ale pokoj s Bohom môže zdieľať len ten, kto ho má v srdci.

Turzovka, 17.1. 2019

 




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2022.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.