1 Sam 1, 24-28, Lk 1,46-56
V Božom slove vrcholiaceho adventu zazneli dnes slová obety, odovzdania a klaňania.
Všetko zaznelo v starozákonnom texte, od Anny. V novozákonnom od Márie: velebenie, jasanie. Ich spoločný menovateľ? Ďakovanie, radosť z obdarovania.
Za čo ďakuje Anna? Za dieťa, ktoré jej dal Boh a o ktoré tak veľmi prosila. Pripomína to aj kňazovi Helimu: Ja som tá žena, čo tu stála pred tebou a modlila sa k Pánovi. O tohto chlapčeka som prosila a Pán mi dal, o čo som ho prosila. Ďakuje za dieťa a po oddojčení ho predsa prináša Pánovi do chrámu, zrieka sa ho. Zaujímavé a až nepochopiteľné. Popísaná udalosť bola skôr bolesť, nie?! Všetko vysvetľuje poznámka: I klaňali sa tam Pánovi. Boha považovali ozaj za Boha, Pána a Stvoriteľa, ktorému dokázala priniesť takú obetu.
Máriino velebenie a jasanie?
Sama vyspievala za čo: lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný. Opäť spomínaná veľkosť a zároveň dobrota Božia: Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo.
Slová. obety, odovzdania a klaňania, ako aj velebenia a jasania by nám nemali byť cudzie! Bude to vtedy, keď budeme vidieť veľkosť Boha a svoju malosť. Veľká Mária si toho bola vedomá: lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Rovnako Anna. Preto dokázala dať svojho synčeka veľkému Bohu. Vedela, že to bude najlepšie pre jej syna. A bolo. Aj pre národ. Veď z neho bol najväčší sudca, muž, ktorý viedol Izrael a pomazal (ustanovil) dvoch kráľov.
Turzovka – Dom sv. Jozefa, 2018