Jozafát sa narodil pravdepodobne roku 1580 vo Volodymyre v Západnej Ukrajine.
Pochádzal z pravoslávnej rodiny. V litovskom meste Vilnius stal sa však gréckokatolíkom. Roku 1604 vstúpil do rehole baziliánov a roku 1609 bol vysvätený za kňaza. Bol výborným kazateľom a mnohých pravoslávnych privádzal k zjednoteniu s Rímom. Roku 1618 sa stal arcibiskupom v meste Polock. Aj tu horlivo pokračoval v snahách o zjednotenie. Preto ho nepriatelia zjednotenia 12. novembra 1623 v meste Vitebsk zavraždili. Pochovaný je v bazilike sv. Petra v Ríme.
BIČ A «DUŠECHVAT»
Svätý Jozafát Kuncevič pochádzal zo schudobneného šľachtického rodu z kupeckej rodiny. Narodil sa asi r. 1580 vo Volodymyre a pri krste dostal meno Ján. Otec mu určil dráhu kupeckú a poslal ho za tým účelom do Vilna. Vtedy sa vo Vilne prudko bojovalo proti zjednoteniu s katolíckou Cirkvou, proti tzv. «Brestskej únii z roku 1596».
Tu Ján spoznal uniatských baziliánov a vstúpil k nim. Žil prísne asketický a za najhlavnejšiu úlohu považoval prácu na zjednotení pravoslávnej cirkvi s katolíckou Cirkvou, s Rímom. Pracoval tak horlivo, že katolíci mu dali prímenie: «Bič rozkolníkov» a rozkolníci «Dušechvat!»
Keď zomrel polocký arcibiskup Brolnický, Jozafát sa stal r. 1618 jeho nástupcom. Rozkolníci proti nemu vymenovali roku 1620 protibiskupa Meletija Smotrického. Jozafát teraz aj z povinnosti svojho úradu da sa horlivo do práce na zjednotení rozkolníctva. Rozkolníci zúrili. Štvali proti nemu, vyhľadávali zádrapky, aby sa ho mohli zbaviť. Jozafát nedbal na nič, plnil si horlivo «službu vierozvesta». Múdro sa snažil vyhýbať svárom a upozorňoval na to aj svojich poddaných, veriacich a sluhov. Odvážil sa prísť aj do Vitebska, kde boli najväčšie rozkolnícke búrky. Služobník Ježiša Krista nesmie sa zľaknúť nikoho a ničoho.
«Musím konať skutky toho, ktorý ma poslal» — hovorieval si s Ježišom Kristom.
«Otče, aby všetci jedno boli» — to bola denná modlitba jeho duše. Už ako mních denne sa 300-krát modlil so sklonenou tvárou k zemi:
«Pane Ježišu, daj zjednotenie Cirkví!» Jeden z buričov vo Vitebsku ho po tých slovách ovalil kyjakom po hlave, druhý mu sekerou zasadil smrteľnú ranu do hlavy. Keď Jozafát spadol k zemi, zvolal ešte: «Bože môj!» Všetci skríkli ako podpálení peklom: «On ešte žije, zabime ho!» Strelili mu ešte raz do hlavy. Až na piaty deň utíchli vášne ľudu a mŕtvolu pochovali v chráme. Protibiskup Smotrický, ktorý bol hlavný nástroj zločinu, utiekol do Grécka, ale pokoja nikde nenašiel. Vrátil sa späť do vlasti a tu sa kajúcne zmieril s Cirkvou. Svätý mučeník teda ešte aj po svojej smrti bol «Dušechvatom», lebo uchvátil peklu aj túto dušu, za ktorú iste najviac orodoval v nebi.
Dňa 25. novembra 1963 počas Druhého vatikánskeho snemu na pokyn Svätého Otca Pavla VI. boli ostatky svätého Jozafáta uložené blízko hrobu svätého Petra v Ríme pod oltárom svätého Bazila.
Pane Ježišu, Kráľovná mučeníkov, aký to krásny titul «Dušechvat!» Uchvacovať duše peklu a otvárať im nebo v živote i po smrti.
Svätý Jozafát sa nestal týmto uchvatiteľom len pri svojej smrti, ale začal s tým od počiatku, len čo si uvedomil svoje poslanie ako kresťana, kňaza a biskupa.
Panna Mária, ty si vo Fatime veľmi prosila dietky «Zachraňujte duše! Modlite sa za hriešnikov, prinášajte obety!»
Chceme ta poslúchať a chceme si silne uvedomiť túto povinnosť svätého krstu — starať sa o spásu bratov sestier celého sveta.
ROZHODNUTIE
Ruženec za misionárov a za zjednotenie východných kresťanov s katolíckou Cirkvou. — Za bratov gréckokatolíkov.