Flp 2, 12-18, Lk 14, 25-33
Dnes začnem príbehom chlapca, ktorý nemal ani meno ani priezvisko. Je to možné?
V Banskej Bystrici boli (a teraz tam opäť sú) sestry Vincentky. Jedného rána išla sestra vyniesť smeti a pri nádobách na smeti našla v deke zabaleného maličkého chlapca. Matku, ani otca nenašli. Pokrstili ho podľa patróna rehoľníc sv. Vincenta. Priezvisko? Dostal podľa miesta kde ho našli. Dostal meno Vincent Bystrický.
Sestry ho dali do škôl a stal sa policajtom. Potom prišlo prenasledovanie náboženstva a on, aj ako príslušník VB vždy chodil do kostola. Dokonca prihlásil detí na náboženstvo. Keď mu to vyčítali povedal: Keby nebolo rehoľníc, tak by som tu ani nebol. Aké spomienky mohol mať na rodičov? Priznám to neviem, lebo tento príbeh mám od kolegu A. Sojku, ktorý bol kaplánom v Banskej Bystrici v roku 1968 - 72 a osobne ho poznal. Pán Vincent by určite nemal problém s požiadavkou z dnešného evanjelia: Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. Pán Vincent mohol mať k rodičom nenávisť, ktorú žiada Pán Ježiš.
No, a tu vidíme, že nám to nesedí a nie je to vôbec evanjeliové! Vieme, že Pán Ježiš nechcel, aby sme mali rodičov v nenávisti. Jeho požiadavka v dnešnom evanjeliu je iba orientálna parabola – zveličenie. Aby zdôraznil potrebu nasledovať ho. (Vysvetlenie viď o tom link nižšie).
Čo nám z povedaného vychádza? Vďačnosť za rodičov a tým samozrejmá úcta k nim. A keďže nám Boh dal život cez rodičov, sme mu za to vďační. Boha dávame na prvé miesto a snažíme sa upraviť naše vzťahy podľa jeho vôle. Aby sa nám nezrútil život, ako dom z karát.
Turzovka, 7.11.2018