Ef 4, 1-6 , Lk 12, 54-59
Boh, stvoril zem i vesmír, prírodu so všetkými zákonmi.
Všetko tak, aby fungovalo, aby bol poriadok. Aj keď to človek často kazí, veď každá akcia vyvoláva určitú reakciu. Úžasné dielo, dokonalé v každej maličkosti a pritom je všetko také jednoduché. Keď zbadáte, že na západe vystupuje oblak, hneď hovoríte: ‚Dážď príde,‘ a býva tak. A keď veje južný vietor, hovoríte: ‚Bude horúco,‘ a býva. V oblasti v ktorej pôsobil Pán Ježiš to tak bolo. Nemajú tam také aprílové počasie ako u nás. Tam to malo logiku.
Čudujeme sa však logickým udalostiam v našom živote. Prečo sa niektorá matka nevie zmieriť s tým, že jej milované dieťa vyletí z hniezda? Veď by ju malo tešiť, že si hľadá svoje miesto v živote... Prečo otcovi prekáža, že jeho jediný syn nechce prevziať rodinnú firmu, ale chce ísť svojou cestou? Vyzerá to tak, žeby sme mohli prijať aj logiku zvieravej ríše.
Prijmime aj logiku nášho života! Snažíme sa obklopovať ľuďmi, s ktorými je nám dobre, s ktorými si rozumieme. Prežívame s nimi radosti i starosti. S akou chuťou a radosťou ideme do práce, v ktorej je dobrý kolektív. Dokonca sa s nimi radi stretáme aj mimo pracovného času, veľakrát aj s rodinami. Ako je dobre na rodinných návštevách, oslavách, keď si všetci rozumejú, keď sa majú radi a keď sa aj ukáže nejaký problém, snažia sa ho spoločne zvládnuť, veľakrát za cenu vzájomných kompromisov. O čo lepšie sa nám býva, keď máme príjemných susedov. Keď sa na konci prázdnin opýtate detí, či sa tešia do školy, mnohí povedia, že áno, lebo im už chýbajú niektorí kamaráti s ktorými sa nestretávali počas prázdnin.
Realita života však nie je taká ružová, ako by sme chceli. A sú chvíle, keď si s niektorými nezhodami nevieme rady, nevieme (niekedy možno nechceme) nájsť spoločnú reč, spoločné - veľakrát to najjednoduchšie - riešenie. A spory a nezhody akoby rástli a stávajú sa neriešiteľnými, veď, čo keby sme, nebodaj, museli ustúpiť...
Strácame tak vzácny čas, ktorý nám dal Boh, aby sme šírili lásku, žili v láske a porozumení. A sami sa tak vrháme do väzenia. Do okov hnevu, ohovárania, nenávisti, či do konca pomsty. Neuvedomujeme si, že sa stávame väzňami vlastnej pýchy, ktorá nám nedovolí ustúpiť... Nie dráb nás vrhne do väzenia, ale pýcha smrteľného hriechu... A tento hnev, ktorý sa nám dostáva pod kožu a zvnútra nás zožiera, keď našu dušu úplne otrávi, vrhne sa na telo. Platíme vlastným zdravím za to, že nedokážeme odpustiť, prísť prvý, aby sme urovnali spor. Koľko týchto sporov sa medzi niektorými rodinami vlečie po generácie.
Usilujme sa vyrovnať všetky svoje dlhy na ceste života, aby sme sa mohli pred Boha postaviť s čistým svedomím, že sme urobili všetko, čo sa dalo. Že sme sa snažili žiť v pokore, spravodlivosti a láske, že sme svoj čas nepremárnili. (M.I)
Turzovka, 26.10.2018