Gal 3, 7-14, Lk 11, 15-26
O viere sa toho už veľa popísalo a pohovorilo.
A veľa sme o nej premýšľali. Každý človek, i ten kto ostal neveriacim. Priznajme si (ja sa priznávam), že napriek tomu je pre nás viera tajomstvom a veľa sa v nej nevyznáme. Tajomstvo, lebo na jednej strane sa hovorí, že je Božím darom, zároveň, že sa máme o ňu pričiniť. Na jednej stráne nemáme veriť proti rozumu, slepo, na druhej strane sa žiada, akoby vrhnúť sa do neznáma.
V prvom čítaní sme počuli, že tí, čo sú z viery, sú Abrahámovými synmi. Abrahám sa považuje za otca veriacich. Tak sa mi vidí, že v Abrahámovi je všetko, čo som vyššie napísal o viere. Viera bola preň darom od Boha a cez neho ďalším duchovným potomkom. Veď ho nejakým spôsobom povolal Boh – bol to teda dar. Sám sa o vieru pričinil, lebo počúvol a vydal sa na cestu do novej zeme (Gn 12), resp. na vrch Morja, kde mal obetovať syna (Gn 22). A to naznačuje, že veril, ak nie slepo, tam mimo rozum. Ináč by sa nedal na toto Božie dobrodružstvo!
Sme z týchto postrehov o Abrahámovi múdrejší? Asi nie. Snáď najdôležitejšie je nebyť ako tí, ktorí keď Ježiš vyhnal zlého ducha, zo zástupu hovorili: „Mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov.“ Keď videli jeho zázraky neuverili, ale žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali.
Tých znamení máme až-až. V medzispeve na dnes je 111. žalm, kde sa hovorí: Veľké sú diela Pánove; nech ich skúmajú všetci, čo majú v nich záľubu. Nádherné a vznešené sú jeho diela, jeho spravodlivosť platí naveky. Chcem tým povedať, že nemáme probléme vedieť, že je Boh! Máme problém veriť v neho! To znamená, veriť ako Abrahám, dôverovať mu.
Tak sa mi zdá, že je potrebné urobiť krok dopredu, povedzme do neznáma s tým, že Bohu dôverujem a povedať mu: Takto mi to moja viera (dôvera) hovorí a ty Všemohúci a Veľký Boh to doplň. Nejako „zaviazať“ Boha. Možno. A potom budeme vieru žiť.
Turzovka, 12.10.2018