1 Kor 15, 35-37. 42-49, Lk 8, 4-15
Keď sejete niečo, sadíte zemiaky, presádzate kvet, beriete to ako stvorievanie života?
Určite nie. Vieme, že to iba napomáhame životu zrna, zemiakov, kvetov... Rozmnožujeme život.
My veríme – či vieme -, že Boh je tým tvorcom, stvoriteľom. Boh je darcom nášho živočíšneho i duchovného tela – ako sme počuli v prvom čítaní.
Zaujímavé ako sa stotožňujeme s telom. Zabúdame na duchovné telo. Čo to je? To sme my. Keď teraz počúvate, pozeráte, rozmýšľate či mám pravdu, alebo nie...to ste vy, to je to „duchovné telo“. A nie je to viac ako „živočíšne telo“?
Navyše sv. Pavol nám hovorí: A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského. Áno zdedili sme po Adamovi telo, ale sme stvorení aj na obraz Boží. A v Božom kráľovstve budeme nosiť aj obraz nebeského.
A nenosíme ho už aj teraz? Veď sme pokrstení.
V úvode som hovoril o tom, že nám nenapadne povedať, že sme stvorili život. Zdá sa mi, že rodičia sú naklonení k domnienke, že oni dali život. Aj sa tak hovorí: Dala som život x deťom. Pritom iba na základe fyziologických a biologických danosti odovzdávate život. Tým stvoriteľom a darcom života je Boh.
Ak sme v evanjeliu počuli, že zrno dáva, alebo nedáva úrodu, tak to môžeme aplikovať i na rodičov a deti. Nie v počte deti, ale ako dokážete Božiu dobrotu, jeho slovo odovzdávať ďalej. Budovať nielen živočíšne telo, ale aj „duchovné telo“.
Sme pozvaní v sebe vytvárať „obraz nebeského“ a tým prinášať úrodu.