Ez 36, 23-28, Mt 22, 1-14
Dostal som otázku: Prečo si Boh vyvolil práve Židov, za vyvolený ľud?
Odpoveď nám dáva dnešné prvé čítanie: Posvätím svoje veľké meno, teda, aby ukázal veľkosť. Viem, vyšmykol som sa z tejto otázky. Tá bola skôr mienená, prečo práve Židov, ktorý spôsobovali, že Božie meno bolo zneuctené medzi národmi, ktoré uprostred nich hanobili – 1. čítanie. Prečo práve Židov? - to vie iba Boh.
My pokračujme možno ešte v zložitejšej otázke: Prečo Boh potrebuje posväcovať svoje meno, ukazovať svoju veľkosť? Prečo chce, aby národy spoznali, že je Pán - 1. čítanie. Nie je to akoby ľudská samochvála? Prečo teda? Aby sa splnilo, čo povedal svojmu ľudu: Budete bývať v krajine, ktorú som dal vašim otcom, budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom. Pre súčasníkov proroka to bol vrchol šťastia - prisľúb návratu zo zajatia. My by sme to mohli prešifrovať do záveru prísľubu: budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom. Patriť Bohu, byť jeho by malo byť vrcholom šťastia pre človeka. Veď Boh – Stvoriteľ je Nebeský otec, ktorý nás má rád a chce naše dobro! Teoreticky to snáď všetci poslucháči a čitatelia viete, ale... Dnešné podobenstvo Pán Ježiš zakončil slovami: mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ To povolanie je spomenuté teoretické poznanie Boha a jeho dobroty. Vyvolenie je byť na kráľovskej svadbe, to zas bolo pre Ježišových súčasníkov vrcholom šťastia. Lenže pozvaní hľadali šťastie v niečom inom, ignorovali pozvanie. To je situácia Židov (starozákonného ľudu) i nás kresťanov (novozákonného ľudu). Hľadáme šťastie všade, len nie tam kde je! Alebo nie?
Podvysoká, 23.8.2018