2 Pt 1, 16-19, Lk 9, 28b-36
Možno uznáte, možno nie, že všetci sme si podobní v tom, že nám aj veľké veci zovšednejú, ak sa s nimi denne stretávame.
Pred pár rokmi bol štvoritý skok v krasokorčuľovaní raritou a ľuďom sa zatajoval dych. Teraz už olympijský víťaz musí skočiť minimálne dva a nikto sa nad tým nevzrušuje. Aj veľké umelecké výkony sa nám stanú všednými a hovoríme o nich ako o starom klobúku.
Apoštoli boli každý deň s Pánom Ježišom, počúvali jeho slová, videli jeho skutky. Obdivovali jeho činy, ale časom si zvykli. Potrebovali zážitok, ktorý by ich vyviedol zo zvyčajného behu života. Potrebovali posilnenie do ponurých chvíľ, ktoré mali prežiť pri Pánovom umučení. Preto ich Pán vyviedol do samoty, na horu, ďaleko od ľudí a od všedného života. Tam sa im v tichu ukázal oslávený. Záclona sa na chvíľu odhrnula a apoštoli uzreli čistý jas a krásu Pána. Videli čosi z jeho vnútornej podstaty. Skryté božstvo prežiarilo jeho všednú ľudskú podobu. Uzreli pri ňom Mojžiša a Eliáša, dve najväčšie postavy Starého zákona. Podľa starozákonnej viery sa títo dvaja ukážu, keď sa začnú posledné časy. Apoštolom sa potvrdilo, že nastali posledné časy a že Ježiš je očakávaný Mesiáš.
Videnie osláveného Ježiša cez apoštolov názorne predstavilo, kto je Ježiš vo svojej hĺbke. Nie len lesk tváre, ale hĺbka jeho slov, dôslednosť jeho lásky a moc uzdravovať a kriesiť mŕtvych odpovedá na otázku, kto je Ježiš.
Kto sa s Ježišom stretáva, kto s ním hovorí, zažije premenu, je zasiahnutý náboženskou skúsenosťou, ktorú ľudským jazykom predniesol Peter: „Ty si Syn živého – skutočného Boha!“ Lenže iné je vyjadriť to a iné prežiť!
Na hore apoštoli videli Ježiša osláveného: jeho tvár žiarila, Mojžiš a Eliáš – títo velikáni Starého zákona mu robia spoločnosť, sám Boh ho prehlasuje za svojho milovaného Syna.
A potom opäť príde chvíľa vytriezvenia. Ježiš ich prebudí zo zvláštneho sna. Pozerajú sa naňho, na čele sa mu perlí pot, nohy má zaprášené, jeho ruky sú upracované. Žiadna žiara neobklopuje jeho hlavu. A predsa. Keď s ním jedia, chodia po rozkvitnutej lúke na jar, keď s ním sedia a mlčia pod tichou nočnou oblohou, vedia: to nie je obyčajný človek. Keď vidia ako sa skláňa k vredom malomocných, keď počujú jeho podobenstvá, jeho slová plné hĺbky, jeho príkazy, ktoré zatínajú do duše ako ostrý meč, vedia, že je to prorok. Ba viac, než prorok. Keď vzkriesil Lazára, rozkladajúceho sa v hrobe, keď prešiel uličkou Nazareta, keď ho chceli zhodiť zo skaly, vedeli: tento je Boží Syn, Boh sa v ňom zjavuje, Boh cez neho hovorí, koná. Aj keď mu nerozumejú, často nechápu, čo znamenajú jeho vety, cítia: on má živé slová, ku komu inému by sme šli? A je im dobre s Ježišom. „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Žiadny človek nemohol takto hovoriť, iba ak by chcel sám seba zosmiešniť pred všetkými.
My sme v situácii učeníkov, keď ich prebudil z videnia. Oni aspoň videli Ježiša, my ani to nie. A predsa sa s ním môžeme stretnúť. Môžeme ho počuť v Božom slove. Môžeme sa s ním spojiť ce telo s telom, krv s krvou v Eucharistii. Môžeme jeho prítomnosť pocítiť v modliacich sa a hlavne v milujúcich. V láskyplnom človekovi je Ježiš opäť živý. Nepokúšajme sa urobiť tri stany pre Mojžiša, Eliáša a Ježiša, ale urobme stan pre Ježiša v sebe. Ako? Láskou. Potom pocítime jeho prítomnosť a bude nám dobre. U neho. Bude blízko, bude v nás. (Spracované podľa J. Staršej)
Turzovka, 6.8.2018