Andrej Svorad sa narodil okolo r. 980 v Poľsku neďaleko slovenských hraníc.
Okolo roku 1022 prišiel do benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Neskôr sa utiahol do jaskyne na Skalke pri Trenčíne ako pustovník. Cez deň rúbal drevo v lese, cez noc sa modlil v dutom pni plnom tŕňov a ostrých hrotov, ktoré mu zabraňovali spať. Zomrel okolo r. 1034.
Benedikt bol učeníkom Andreja Svorada a pokladáme ho za Slováka. Žil s Andrejom na Skalke a ostal tam aj po jeho smrti. O tri roky po Andrejovej smrti ho prepadli na Skalke zbojníci a zviazaného hodili ho do Váhu. Stalo sa to okolo r. 1037. Pochovaný je spolu s Andrejom v katedrále v Nitre.
ZAPOČÚVAŤ SA DO HLASU BOHA
Zaujímavá je modlitba dnešnej svätej omše. Pána prosíme o zvláštny dar na orodovanie svätých pustovníkov:
«... Pomôž nám uprostred hluku tohto sveta započúvať sa do tvojho hlasu a dôsledne plniť tvoju vôľu.»
Modlitba vystihuje dnešných svätcov. Pozrime sa na prvého — svätého Svorada.
Bol roľníkom. Pochádzal od Spišskej Magury v Poľsku. Raz ho tu stretlo Božie volanie. Videl mníchov, ako sejú, orú, žnú, klčujú lesy. V duši započul hlas milosti: «Mnísi sú roľníci, prečo by si ty, roľník, nemohol byť mníchom?»
Keď Boh volá, treba poslúchať. Svorad vstúpil najprv k benediktínom na Zobore v Nitre. Tu dostal rehoľné meno Ondrej. Ostal verný zásade: keď dávať, tak zo srdca, a nie málo! Keď si ho Boh vyhradil pre seba, treba mu dať nie veľa, ale všetko!
Svorad-Ondrej, verný žiak aj náuky svätého Romualda, chcel Boha chváliť, zmierovať nielen za seba, ale i za celý svet. Mníšsky život sa mu zdal byť «málo» na obeť pre Pána. Chcel žiť ešte kajúcnejšie. S dovolením predstavených odobral sa na Skalku pri Trenčíne. Začul opäť Boha, ktorý žiadal od neho: samotu, mlčanie, prácu a modlitbu. Z mnícha Ondreja stal sa pustovník. Za príbytok mu postačil dutý strom, kde spieval svoje žalmy. Zamestnával sa drevorubačstvom a pomáhal okolitému ľudu. Mnohí za ním putovali, aby sa s ním poradili. Vytušili, že je to muž Boží, ktorý sa najprv dobre započúval do Boha, a preto vie dobre hovoriť s nimi.
Keď sa roku 1034 odobral k Pánovi, nasťahoval sa do jeho lesného bytu - duba, pustovník Benedikt, jeho žiak. Aby si ešte viac zúžil svoj životný priestor, Benedikt nabil do duba klince tak, aby ich ostrie trčalo dobre dovnútra. Tu mohol iba stáť, alebo nepohodlne sedieť. Ostrie klincov malo aj v spánku upozorňovať: telo odpočíva, ale srdce bdie. Zakaždým, keď usnul, narazil na hroty klincov. Nebol tu dlho. Po troch rokoch ho pohanskí zbojníci zavraždili. Mysleli, že v dube má ukryté zlato — dukáty!
Benedikt pochádza] z okolia Nitry. Obaja — učiteľ i žiak, boli pochovaní v chráme svätého Emerána v Nitre. Teraz sú ich pozostatky uložené v Pribinovom kostolíku na nitrianskom hrade.
V národe si ich ctíme ako druhých patrónov. Nekázali, nepísali slovo Božie ako svätý Cyril a Metod. Títo pustovníci kázali životom. Učia nás, ako treba počúvať hlas milosti. Tento hlas hovorí ticho ako najjemnejší vánok, ale i burácajúco ako hromy nad Tatrami.
Tento hlas nie je len zvuk, ozvena. Hlas Boží môže byť udalosť, zvláštna situácia, zjav toho-ktorého človeka.
Pre brata Svorada to boli poľskí mnísi. Mních oral, on - oráč stal sa mníchom!
Tento Boží hlas menujeme jednoducho «pomáhajúca milosť Božia». Boh ju dáva, komu chce. Nemožno si ju nárokovať, ale ak sme čo len trochu naladení počúvať Boha, zbadali by sme častejšie, že Pán nám svoje dary márnotratné ponúka... Aj pre dar treba mať vnímavé srdce, milujúcu pozornosť, milujúce poznanie...
Čím väčšie ticho bude v nás, tým častejšie počujeme Boha — Ducha Svätého, tým silnejšie ho budeme milovať. Čím silnejšie budeme milovať, tým viac budeme ponorení do Božej nesmiernosti — Božej lásky! Pre Lásku bude nám stačiť životný priestor - dub, čiže chudoba! Veď budeme bohatí na dary neba!
Všetko však treba zaplatiť. Len sa nebojme zameniť pluh za modlitbu! Rozumiem, aby modlitba nemusela byť «slúžkou práce»!
V milujúcom tichu prídeme do súladu; my budeme chváliť Boha a Boh bude v nás pracovať!
Či nežila takto najsvätejšia Panna?
Všimnime si dobre, či nemáme v Márii ideál moderného pustovníctva? «Všetko zachovávala vo svojom srdci!»
DNES
Vyhýbať budem zbytočným rečiam. Vyhradím si «osobné ticho» aj za obchodníckym pultom... za volantom...
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými