Oz 2, 16. 17c-18. 21-22, Mt 9, 18-26
Čo poviete? Nezmenil by sa náš život keby sme verili, ale naozaj verili vo večný život?
Zdá sa, že úplne iný by bol náš postoj k hodnotám života a asi by sme boli aj iní!
Mnohými spôsobmi sa preto snažia knihy Nového zákona upevniť našu vieru v život po smrti. Tento účel má i text dnešného evanjelia o vzkriesení dcéry.
Prečo je to tak potrebné? My sa s ľudskou smrťou stretávame stále, ale so stvoriteľskou silou Božou, ktorá za telesnou smrťou dáva nový život, s tou sa v tomto živote nestretávame. Stretávame sa so starostlivosťou Božou na tomto svete. Prečo by sa o nás nepostaral aj vo svojom kráľovstve?!
O „živote po živote“ počujeme seriózne len na stránkach Písma svätého. Paradoxne práve preto nám nie je ľahké uveriť vo večný život, spoľahnúť sa naň. Kto by mal byť pre nás hodnovernejší ako Ježiš?
Poďme sa teda dnes pozorne podívať na to, čo sa tu hovorí o živote a smrti vzkriesenej dcéry. Čo tu Pán hovorí o každom z nás.
„Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ hovorí Pán žene, ale platilo to i pre otca.
Nenechaj sa vydesiť boľavými udalosťami chorôb a ľudskej smrti. Nenechaj si vziať vieru, že spojenie s večným Bohom, ktoré vzniklo za nášho života, pretrvá i smrť.
To je teda to prvé, čo sa od nás žiada vzhľadom k smrti: dôvera v Boha. Viera je predpoklad divu zmŕtvychvstania. Viera je podmienka prechodu do nového, večného života. Veriť, to znamená počítať s večným Bohom i na prahu smrti. Uveriť, že naši zomrelí sú - a i my raz budeme - vo svetle Božom, keď sme v Boha za svojho života uverili.
Čo koná a hovorí Pán Ježiš ďalej?
Keď potom Ježiš prišiel do domu popredného muža a videl pískajúcich na píšťalách a rozrušený dav, povedal: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Pán Ježiš vidí zomrelého tak, ako ho vidí Boh. „Spánok“ - to je obrazné pomenovanie tajuplného prechodu medzi životom a smrťou. Liečivý spánok.
Preto koná Pán Ježiš niečo neuveriteľné: Chytil dievča za ruku a ono vstalo. Vstaň! Prebuď sa zo smrti! Neskôr Pán Ježiš to isté prežije sám na sebe - za veľkonočného úsvitu, keď vstane z hrobu. A teraz, už vo viere v oživujúcu silu Božiu, volá k životu mŕtvu dcéru.
Toto oživujúce slovo znie i našim zomrelým! Zaznie raz i nám a všetkým, ktorí v Ježiša uveria tak, že sa snažia žít podľa jeho evanjelia.
Dievča sa k všeobecnému úžasu prebrala, ožila. Po takom výkone by sme čakali nejaké Ježišovo vyhlásenie, vznešené prehlásenie: „Tak vidíte, kto som ja!“ A prítomní by si zaslúžili, aby nad nimi triumfoval, lebo pred chvíľou ho vysmievali. On všetkých vyženie, robí to podľa možnosti v tajnosti.
Od evanjelistu Mareka vieme, že kázal vzkriesenému dievčaťu dať jesť. Pán sa stará o ňu. Jedlo, najesť sa, to je základná potreba nášho života.
I o nás sa stará. Dáva nám jesť pokrm eucharistický, aby sme v jeho sile i my žili. Žili na veky. Tak to chce náš Pán.
A toto je jadro, posolstva viery dnešného evanjelia: Boh je priateľ života, nie smrti. To posledné, čo je pred nami nie je smrť, ale život.
Dá sa to uveriť? Je no nepredstaviteľné. My máme výhodu, lebo Pán Ježiš, ktorý o sebe prehlásil: „Ja som vzkriesení a život. Kto vo mne uverí, neumrie, bude žít na veky“, vstal z mŕtvych.
Poďme teraz spoločne prosiť: „Pane, verím! - Pomôž mojej nedôvere!“
Turzovka, Staškov, 9.7.2018