Narodil sa v rokoch 1190 -1195 v Lisabone v Portugalsku.
Roku 1210 vstúpil do rehole augustiniánov. O desať rokov neskôr prestúpil však k františkánom, aby mohol ísť ako misionár do Maroka. V Maroku však ochorel a na spiatočnej ceste búrka zahnala loď na Sicíliu. Tak zakotvil v Taliansku, kde sa stal slávnym kazateľom a robil veľké zázraky. Zomrel 13. júna 1231.
DOBÝJAL MEČOM DUCHA
Žil ani nie štyridsať rokov. Na ľudský vek málo, no pre Božie Kráľovstvo vykonal veľa.
Zatajený rodom a pôvodom, krstným menom Fernando a rehoľným Anton, ako menší brat svätého Františka v kláštore v Koimbre horel túžbou zaniesť posolstvo spásy mohamedánom do Afriky. Po skončení rehoľnej formácie dostal od predstavených súhlas. Videl však len pobrežie Afriky. Tu ochorel, morila ho horúčka tak dlho, že sa musel vrátiť do vlasti. Zahnaný búrkou, pristál na Sicílii. Odtiaľto sa dostal k samému svätému Františkovi do Assisi. Pre slabé zdravie nechcela ho prijať žiadna komunita menších bratov. Býval v pustovni pri meste Forlí. Raz chýbal kazateľ, zavolali Antona a odvtedy kázaval na rozličných miestach.
Anton začínal dobýjať bez pardónu srdce za srdcom, dušu za dušou, pretože vedel hovoriť od srdca k srdcu! Počet poslucháčov rástol. Vstávali o polnoci, aby si zaistili miesto; dokázali stáť celé hodiny so zatajeným dychom a počúvali, ako Anton karhá hriech, ale nezavrhuje hriešnika; ako vyzdvihuje čnosť, chudobu ducha. Akoby sa znova rozzvučala reč Ježišova na vrchu blahoslavenstiev.
Anton jediný sa nebál vyčítať veronskému kniežat' hriechy, vraždy, ľahký život... Pohrozil mu celkom otvorene «prstom Božím!» Tyran, ktorý sa nezhrozil zavraždiť odrazu 10 000 ľudí z Padovy, pred Antonom kľakol na kolena a verejne sa kajal.
Anton jediný sa odvážil vyčítať pohoršlivý život samému generálovi rádu, Eliášovi, a to pred samým pápežom. Pápež ho ihneď zbavil úradu. Anton ako misionár precestoval Taliansko, južné Francúzsko, ale Padova mu ostala vždy domovom. Hoci mladý, bol gniavený chorobami. Umrel na predmestí Padovy pri karmelitánskom spovedníkovi.
V čom väzilo tajomstvo jeho kázní?
Jeho kazateľský jazyk nespráchnivel. Po 30 rokoch pobozkal úplne svieži generál rádu, svätý Bonaventúra. Cirkev zaradila svätého Antona medzi učiteľov Cirkvi.
Odpoveď nám dá apoštol národov, svätý Pavol:
Bedrá mal opásané pravdou! Poznal iba jedinú pravdu, Ježiša Krista, jeho evanjelium!
Odetý bol brnením spravodlivosti; žil celé evanjelium!
Obutý bol do pohotovosti hlásať Posolstvo pokoja. Učil, kde ho viedla Prozreteľnosť. Slovo Božie zvestoval rovnako malým ako i veľkým tohoto sveta.
Kráčal iba so štítom viery, ktorá mu otvárala srde a vždy pod nezraniteľnou prilbou pokory, s ktorou vydrž všetky nápory podsvetia.
Mečom ducha, živým slovom Božím zatínal a zrážal diabla a jeho ovocie, hriech (porov. Ef 6,10-17).
To je Anton Paduánsky, syn pokorného svätého Františka z Asissi; syn Nepoškvrnenej, lebo jeho anjelskú čistotu a hlbokú pokoru si nemožno vysvetliť len prirodzeným nadaním. Za tým musí stáť «svätý život a pomoc Nepoškvrnenej!»
Skúsme sa i my obliecť do výzbroje Božej a iste náš apoštolát bude plodnejší.
KONÁM: Prečítam si z listu Efezanom hl. 6. verš 10-12.
Miriam Liptovská, Celý rok so svätými