Farnosť Turzovka

Rímskokatolícka Cirkev

Uvedenie do bohoslužby:

Pred časom sa tvrdilo: „Máme nemocnice, lieky, chirurgiu... nepotrebujeme teda čakať na nejakého „uzdravovateľa“. Museli sme tvrdiť: Ježiš neprišiel preto, aby konkuroval medicíne, alebo aby zmenil od základu okolnosti ľudského života.

V dnešnej zlej situácii zdravotníctva si to musíme pripomínať i my kresťania.

Ak človek kladie svoje nadeje len do hraníc tohoto života (teda do intervalu od narodenia po smrť) a ďalej s ničím nepočíta, a ak je mu „zdravie, šťastie, dlhé roky“ všetkým, potom veľmi potrebuje takého divotvorcu, ktorý by mu toto všetko zabezpečil.

Problém je v tom, že človek posledných generácii na jednej strane povýšil človeka nad všetko, na druhej strane rezignoval na možnosti, o ktorých jasne vedel i stredovek, že človek je schopný poznať Boha, byť mu partnerom, a že človek má možnosť „zúčastniť sa“ večnosti, že jeho bytie je nad týmto svetom.

Inými slovami: Dnešný človek sa vyvýšil na nebesia, ale súčasne stratil to čo s Bohom súvisí, a tak sa vlastne zmenšil, ponížil.

Pouvažujme nad tým a nasmerujme sa k nášmu Stvoriteľovi - nášmu Nebeskému otcovi.

Exegéza čítaní (Podľa P. Ing. Aleš Opatrný):

  1. Job 7,1-4.6-7

Jób sa obracia k Bohu a popisuje svoj stav. Jeho postoj je v mnohom charakteristický pre postoj trpiaceho chorého človeka:

 - utrpenie chápe ako „od Boha pridelené“

 - všetko sa mu javí bezvýchodiskové

 - so zlepšením, so šťastnými dňami nepočíta.

Dnešné evanjelium je potom odpoveďou. Ukazuje, ako sa Boh stavia k utrpeniu a chorobe. Pokiaľ by sme chceli pochopiť pohľad knihy Jób na problém utrpenia, museli by sme sa zaoberať väčšou častou knihy. Tento krátky úryvok na to nestačí.

  1. 1 Kor 9,16-19.22-23

Pavlove vzťahy s cirkevnými obcami, ktoré založil, neboli ani zďaleka idylické.

Pavol svojich zverencov miloval, ale mnohé otázky vzájomných vzťahov si museli niekde dosť dramaticky vyjasňovať. Apoštol sa neraz musel brániť.

Tak je tomu i v 9. kapitole listu Korinťanom. Pavol sa zrejme obhajoval proti osočovaniu, že Korinťanov využíva na obohatenie sa. Vo v. 3-14 dôvodí, že by mal ako hlásateľ evanjelia na odmenu právo. Napriek tomu toto právo nevyužil (v. 15). 16. v. - kázanie evanjelia je pre Pavla prvou životnou povinnosťou, nie prostriedok obživy. V 18. v - výslovne hovorí, že svoju službu robí zadarmo, hoci by mohol konať i inak. To mu dáva slobodu (v 19.). Na druhej strane však túžba hlásať evanjelium ho robí závislým na tých, ktorým slúži: je otrokom všetkých.

V 20-23. v. Pavol popisuje svoj „elastický postoj“ pri hlásaní evanjelia, ktorý bol napadaný. Zmyslom jeho počínanie však nie je zabezpečením si vlastného prospechu, ale získanie ľudí pre evanjelium. V tomto získaní pre evanjelium vidí svoj prospech, „mzdu“; nie v hmotnom zisku.

Pretože Pavol pochopil veci podstatné, môže relativizovať to ostatné. Kto podstatné body evanjelia nenájde, je vo veľkom v nebezpečí, že bude absolutizovať veci nepodstatné.

  1. Mk 1,29-39

Dnešná perikopa pozostáva z troch formálne i obsahove odlišných úsekov:

  • a) V 29-31 sú jednoduchým rozprávaním o zázraku;
  • b) V 32-34 sú súhrnnou správou o Ježišovej činnosti, ktorá slúži ako záver predchádzajúceho rozprávania a prechod k ďalšiemu. Sú v nej zhrnuté motívy z Mk 1,21-31 (Ježišova moc uzdravovať od chorôb a posadnutostí, zákaz démonom oznamovať Ježišovo meno i skutočnosť, že je Mesiášom);
  • c) V 35-39 sú také kompozície evanjelistu, ktoré majú ilustrovať Ježišovo poslanie a jeho situáciu.

Ad a) Ježišova moc sa uplatňuje ďalej, a to i za hranicami synagógy. Uzdravenie je líčené veľmi proste - uskutočnilo sa iba gestom. Uzdravená svokra správne reagovala - „slúžila mu“, čo je v evanjeliu vyjadrením pre určitú formu nasledovania.

ad b) Ježiš uzdravoval telesne i duševne choroby. Zaujímavé je, že výslovne nechcel „zverejniť“, čím je. Odhalenie jeho bytosti a poslania (že je Mesiášom, synom Božím) sa stalo verejne podľa evanjelistu až na kríži. Tak bolo znemožnené triumfalistické, politické, nacionalistické zneužitie Ježišovho pôsobenia a najviac vyzdvihnutý význam a zmysel kríža.

ad c) Ježišova modlitba je v Markove evanjeliu zmieňovaná trikrát: tu (teda na začiatku), uprostred (Mk 6,46) a nakoniec v Getsemanskej záhrade. A vždy v tichu noci, bez (farizejského) vystatovania.

Záverečný odstavec úplne jednoznačne dokazuje, že Ježiš nie je divotvorca, uzdravovateľ, kúzelník, ale hlásateľ zvesti, ktorá sama má moc radikálneho „uzdravenia“ a ktorá je telesným a duševným uzdravením len ilustrovaná.

PREJAVUJE BOH SVOJU MOC?

Som rád, že sa po týždni ocitám opäť v tomto spoločenstve. Chcel by som pokračoval v téme spred týždňa.

Za ústredná myšlienku minulotýždňovej úvahy sme si, na základe Božieho slova, zobrali otázku, či Boh k nám hovorí a ako hovorí. Odpoveď z nás robí veriacich, alebo poverčivých.

Priznám, že som uvažoval či som „neprestrelil“ s tvrdením, že sú ľudia buď poverčiví alebo veriaci a vylúčil nejaký stred. Stále mi to vychádza tak, že tí, ktorí neveria v Boha a nie sú ani zaťažení nejakými poverami, majú jednu veľkú poveru: Domnievajú sa, že tu vznikli náhodou a veria iba sebe. A to je asi ako veriť, že môj život ovplyvňuje „čierna mačka“.

Prišli sme k záveru, že je potrebné počúvať Boha a že on hovorí aj v dnešnej dobe. Aj keď hovorí inak, než čakáme a preto ho často nezachytíme.

Boh nič tak nemiluje a nerešpektuje ako slobodu – aj v oblasti noetiky. Môžeme, nemusíme v neho veriť.

Bolo to teda z oblasti poznávania Boha, gnozeológie. Dnes budeme v tom pokračovať, možno konkrétnejšie. Poznávame moc Božiu?

Z liturgie dnešnej nedele sme si mali odniesť uistenie, že Ježišova moc nebola aktuálna len kedysi dávno, v istú sobotu pred 2000 rokmi v Kafarnaume, ale že je živá a účinná i dnes.

Keď dnes počúvame o tom, ako Ježiš uzdravil Šimonovu svokru z horúčky, a ešte mnohých iných, ktorých trápili rozličné neduhy, môže nám (právom) v hlave vŕtať otázka: Ako je to vlastne s aktuálnosťou a účinnosťou tejto Ježišovej moci? Nie je to len nejaké dávne vyjadrenie, ktoré je pre náš reálny život v podstate bezvýznamné?

Vidíte? A už sme zasa pri delení. Či sme veriaci – veríme, že Boh má moc a riadi to tu, alebo je to náhoda, osud, „čierne mačky“, teda povery.

Určite nikto z nás totiž nemusí chodiť ďaleko, aby si spomenul na konkrétnych ľudí (a možno sme to mi sami), ktorí trpia skutočne ťažkými chorobami (nielen nejakým tým neduhom, či dokonca „obyčajnou“ horúčkou), a „bezvýsledne“ volajú k Pánovi s prosbou o uzdravenie alebo aspoň úľavu. Žeby sa Ježiš „schovával“ utiahnutý na nejakom „pustom mieste“, kde nedolieha hlas našich vzdychov? Alebo dokonca odišiel niekde „inde“ a nechal nás úplne „v kaši“? A zas sme pri deizme.

Prečo vlastne vtedy u Šimona takto „plytval“ svojou mocou na nejakú horúčku a potom ešte na ktovieaké neduhy, a dnes v pohode necháva toľkých v ťažkých utrpeniach bez toho, aby čo len trochu zasiahol?

Ak sa zameriame iba na samotné choroby, neduhy a bolesti, ktoré síce sú zlé (a zlými aj ostanú), tak všetky Ježišove zázraky a celé jeho pôsobenie bolo iba nepatrnou a bezvýznamnou kvapkou v mori zla, ktorá nič nevyriešila. Veď Ježiš naozaj neuzdravil všetky choroby a bolesti. A napokon, aj tí ľudia, ktorých kedysi uzdravil či vzkriesil, opäť zakúsili utrpenie a nakoniec zomreli. V tomto prípade sa právom môžeme pridať k Jóbovmu povzdychu z prvého čítania: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi? A jeho dni ako dni nádenníka? Prahne po chládku ako otrok, ako nádenník čaká na výplatu. Mojím údelom sú mesiace plné sklamania a noci plné strastí mojím podielom.

Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím: Kedy asi vstanem? A znova očakávam večer a zmietam sa v bolestiach až do súmraku. (viď Job 7,1-4.6-7).

Avšak vo svetle reakcie Šimonovej svokry, ktorá hneď po svojom uzdravení obsluhovala, môžeme pochopiť, že za chorobou a utrpením sa skrýva ešte iné a väčšie zlo: Človek trpiaci bolesťou, chorobou, alebo aj obyčajnou horúčkou cíti, že je akoby „vyradený“ z niečoho, čo je pre neho podstatné. Nemôže byť druhým (ani Bohu) plne k dispozícii, nedokáže slúžiť, pripadá si zbytočný a bezcenný. A toto je ešte omnoho hlbšie zlo než samotná choroba a jej prejavy.

Ježiš síce dnes neuzdravuje každú chorobu a aj za svojho pozemského pôsobenia stihol odstrániť len relatívne málo fyzického zla. Všetci chorí a posadnutí, ktorých k nemu priniesli a on ich uzdravil, sú však znamením, že on odstránil zlo pri koreni, i keď nezmiznú všetky prejavy fyzického zla.

Jeho moc nie je ako „zázračný zmizík“, ktorý vymaže všetko nepríjemné, čoho sa dotkne. Jeho moc pôsobí tým, že on vzal utrpenie i smrť na seba a premohol ich svojím zmŕtvychvstaním. Preto žiadna choroba, bolesť ani neduh nemôžu človeka urobiť neužitočným či bezcenným. Aj keď ho zdanlivo „vyraďujú zo služby“, v žiadnom prípade ho nečinia zbytočným, a nikdy ho nemôžu „vyradiť“ z jeho dôstojnosti a zo vzťahu s Bohom.

Veľmi dobre to pochopila sestra Bernadeta so svojou Rodinou Nepoškvrnenej. Prvýkrát som sa stretol s Rodinou Nepoškvrnenej v Národnom rehabilitačnom ústave v Kováčovej. Na sv. omšu, ktorú som tam obetoval s barlami chodilo niekoľko vozičkárov. Niektorí boli pokojní a vyrovnaní. Nedalo sa ich nevšimnúť. Patrili do spomínaného spoločenstva. S ružencom v ruke denne obetovali všetko čo ich stretlo. Pozor, nebolo to tam jednoduché. Bolo často počuť plač, hlasný nárek postihnutých, ktorí takto vyjadrovali svoju beznádej. 

Za všetkých spomeniem jedného pána z Oravy v strednom veku  na vozíku: „Odkedy patrím do Rodiny Nepoškvrnenej necítim sa stratený a opustený. Viem čo so svojim hendikepom. Denne všetko obetujem prostredníctvom Panny Márie Nebeskému otcovi za obrátenie hriešnikov, za šírenie dobra vo svete“.

Z tohto vidíme, že dokonca – keďže Pán premohol smrť a utrpenie svojim zmŕtvychvstaním – aj choroba môže byť „stavebným materiálom“ nášho života. Nemusí nás izolovať a urobiť náš život zbytočným. Môžeme aj v utrpení byť užitočnými.

Preto, aj keď ľudské dni zdanlivo „končia pretože chýba niť“ a ľudský život je ako „dych“ (viď Job 7,1-4.6-7), „ľudské oko“ si môže byť isté, že určite „uzrie“ omnoho väčšie blaho, než predstavuje stopercentná kondička, brilantné intelektuálne výkony a bezchybná vizáž.

Myslím, že to pekne vyjadril básnik:

Ak necháš padnúť slzy na zem - stane sa z nich blato,

pozdvihneš ich na slnko - zažiaria ako perly.

Turzovka, 4.2.2018

Pozrite tiež: http://www.faraturzovka.sk/uvahy-prihovory-homilie/homilie-v-nedele-a-sviatky/245-5-nedela-v-cezrocnom-obdobi




Prihlásiť

Prihláste sa do svojho účtu

Užívateľské meno *
Heslo *
Zapamätať

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Turzovka, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2014 - 2018.

Created by Silvester Judák.

Tvorba farských webov.