Slávny otec mníchov narodil sa v Egypte okolo roku 250.
Po smrti rodičov rozdal majetok chudobným a utiahol sa na púšť, kde začal viesť kajúci život. Mal mnoho žiakov. O Cirkev sa zaslúžil tým, že za Diokleciánovho prenasledovania pomáhal vyznávačom a podporoval svätého Atanáza proti ariánom. Zomrel roku 356.
Zo Životopisu svätého Antona, ktorý napísal svätý biskup Atanáz
Po smrti rodičov zostal Anton sám iba s malou sestrou. Mal vtedy osemnásť alebo dvadsať rokov a staral sa o dom a o sestru.
Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Pánovho domu a v duchu sa zaoberal myšlienkou, ako apoštoli opustili všetko a išli za Spasiteľom (porov. Mt 4,20) a ako tí v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 4,35) predávali majetok a čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k nohám, aby sa to rozdelilo núdznym, a potom akú veľkú nádej majú uloženú v nebi. Tým zaujatý vošiel do kostola a práve sa čítalo evanjelium. Tu počul, ako Pán vravel onomu boháčovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným; potom príď a nasleduj ma a budeš mať poklad v nebi.“ (porov. Mt 19,21)
Antonovi bolo, akoby mu Boh pripomenul tieto sväté veci, akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z Pánovho domu a majetok, čo mal po predkoch (mal tristo jutár úrodnej a veľmi peknej pôdy), daroval dedinčanom, aby nebol na ťarchu ani jemu, ani jeho sestre. Všetok hnuteľný majetok predal a veľa peňazí, čo zaň získal, rozdelil chudobným, iba niečo ponechal pre svoju sestru.
A keď opäť prišiel do Pánovho domu, počul, ako Pán hovorí v evanjeliu: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“ (Mt 6,34) Nemohol tam ďalej vydržať, vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo, čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parthenóne, aby ju vychovávali, a sám sa oddal pred svojím domom asketickému životu: bdel nad sebou a vytrvalo viedol prísny spôsob života.
A tak pracoval vlastnými rukami, lebo počul: „Kto by zaháľal, nech ani neje.“ (2Sol 3,10) Z časti toho, čo zarobil, kupoval si chlieb, druhú časť rozdával bedárom.
Často sa modlil, lebo sa naučil, že sa treba „bez prestania modliť“ (1Sol 5,17) v samote. A čítal tak pozorne, že mu neuniklo nič, a zapamätal si všetko, čo bolo napísané, takže mu neskôr pamäť nahrádzala knihy.
Všetci obyvatelia dediny a dobromyseľní muži, s ktorými sa stýkal, volali ho Božím priateľom, lebo videli, aký je to človek. Jedni ho milovali ako syna, iní ako brata.
Modlime sa
Bože a Otče náš, ty si vnukol svätému opátovi Antonovi, aby ti slúžil obdivuhodným životom na púšti; prosíme ťa, na jeho orodovanie dopraj aj nám, aby sme premáhali svoje sebectvo a nadovšetko milovali teba. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.