Iz 40, 1-11, Mt 18,12-14
Keby ste sa opýtali priemerného kresťana prečo prišiel Ježiš na svet odpovie: Aby nás vykúpil a spasil.
Na otázku ako nás vykúpil, odpovedá: Svojim krížom a utrpením. Je to pravda, ale... Nie je to celá pravda.
Tieto odpovede vytvárajú dojem, ako keby Boh túžil po krviprelievaní (pozri Yocat pre birmovancov 5).
Otvorili sme veľmi vážnu tému s ktorou má dnešný (a nielen dnešný) človek problémy a preto aj námietky typu:
Prečo vôbec prišiel Ježiš – ako Boží syn na svet? Bolo to potrebné? Nemohol to ináč zariadiť?
Musel zomrieť takou smrťou? Vyžadoval to Boh?
Chcel to človek, chceme to my?
Prečo Boh vyžadoval prelievanie nevinnej krvi? Je krvilačný?
Tí čo trocha chodili (chodia) do kostola a poznajú chrámové piesne povedia: Veď aj spievame – „stačí kvapka jeho krvi“.
Tiež odpovedajú: Ja som vtedy nežil, ja som až tak veľa nezhrešil...
A keďže väčšinou im nejde o večnosť a chcú teraz lepší život – teda dobrý život, a Ježišovo utrpenie im ho nevylepšuje, či nebadajú to, sú ľahostajní k jeho príchodu, jeho obeti.
Otec a najmä matky viacerých deti argumentujú citovo: Predstavte si, žeby jeden syn blúdil. Druhý ho pôjde zachraňovať. To je pekné, ale nechcel by som, aby ten nevinný trpel, dokonca zomrel za toho blúdiaceho. Nepošlem ho aby trpel za neho...
Už svätý Albert, učiteľ veľkého žiaka Tomáša Akvinského, prišiel s myšlienkou spravodlivého zadosťučinenia, keďže Boh je spravodlivý. Jeho argumentovanie (ak si ho dobre pamätám zo štúdii) je v tom, že hriechom bol urazený nekonečný Boží majestát a ten môže byť uzmierený ospravedlnením od seberovného – teda Syna Božieho. Prevzal to Tridentský koncil, ktorý učí, že Kristus „svojím presvätým umučením na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. To dnešnému človekovi, zdá sa, málo hovorí.
Rovnako ako argumentácia v Tweetuj s Bohom (TB) s 66., o potrebe novej zmluvy, čistého štítu, Ježiša ako Baránka - čo je pre nás vzdialené prirovnanie...
Čo s tým? Ja sa s tým už dlho borím.
Aj klasický Katechizmus hovorí širšie: Syn Boží sa stal človekom preto, aby nás slovom a príkladom učil a aby nás svojím utrpením a smrťou vykúpil a spasil (napríklad: http://www.zatvrdosovce.edu.sk/predmety/NBV/otazkyzkatechizmu.pdf). Hovorí sa tam aj o príklade Pána Ježiša a jeho náuke.
Pozrime sa na túto problematiku z pohľadu dnešného Božie slova.
Izaiášovi hovorí Boh: Potešujte, potešujte môj ľud. Útecha je v tomto: Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé.“ Potvrdzuje to sám Ježiš – Pastier, ktorí aj Boha dáva do role dobrého pastiera: Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.“
Teda, celé to utrpenie Pána Ježiša je pre záchranu človeka. Odmietavým súčasníkom ako aj terajším, poukazuje na svoju obetavú lásku až na smrť. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe." (Jn 12:32). Ako keby povedal: Tomuto snáď uveria! V tom duchu evanjelista Ján (13,1) píše: Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.
Boh rešpektuje slobodu človeka a preto ho nechce nútiť ani k záchrane, a keďže mu veľmi záleží na dobre človeka, robí pre neho nepochopiteľné skutky obetavej lásky. Ježišovu obetu nepotrebuje Boh, ale človek!
Veľmi pekne to vyjadruje Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) v čísle textu 478: Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn „ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20). Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce, prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, „sa považuje za hlavný znak a symbol… tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca(a všetkých ľudí“.
Takže Ježišova obeta nie je uspokojenie „krvilačného Boha“ (ako rúhavo to znie!) ale: Táto Kristova obeta je jediná a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou. Zároveň je to obeta vteleného Božieho Syna, ktorý dobrovoľne a z lásky obetuje vlastný život svojmu Otcovi skrze Ducha Svätého, aby napravil našu neposlušnosť (KKC 614).
Turzovka, 12.12.2017