Dan 2, 31-45, Lk 21, 5-11
Naši predkovia, ktorí tu mali drevený kostol si možno neuvedomovali, že tu bude stále.
Aspoň my tak uvažujeme. Predsa drevo nie je stály stavebný materiál, boli časté požiare a tie ohrozovali drevené stavby. My si nevieme predstaviť, žeby tu nebol tento kostol. Je predsa kamenný, ak by sa mu niečo stálo, obnovíme ho.
Omnoho istejší si boli apoštoli a ich súčasníci o stabilite chrámu. Aj to vyjadrovali a boli naň patričné hrdý. Bol to nesporne div sveta a bol nádherný. Omnoho väčší a veľkolepejší ako náš kostol. A bola to hotová pevnosť – múr nárekov (oporný múr chrámu) čo po ňom ostal, je toho dôkazom.
Navyše boli presvedčení, že Boh nedopustí, aby bol zrútený. Vieme, že proroka Jeremiáša prenasledovali za to, že predpovedal skazu prvého Šalamúnovho chrámu. Aj Ježiša obviňovali vo Veľrade, že hovoril proti chrámu. Skôr očakávali (podľa proroctva Zachariáša), že doňho vstúpi mesiáš.
Pán Ježiš o ňom hovorí: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Pamätníci týchto slov sa toho aj dožili; v roku 70 Rimania chrám zbúrali.
Pán Ježiš v súvislosti so zničením Jeruzalemského chrámu hovorí o nehmotných stavbách. O svojom príchode a o príchode Božieho kráľovstva na zem: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: ‚To som ja‘ a: ‚Ten čas je už blízko.‘ Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“
Nepriamo tým hovorí aj o pádoch spoločnosti, kultúr, politických zriadení. Ježiš hovorí dokonca o páde sveta – konci sveta.
Výstižne je to vyjadrené aj v prvom čítaní. Všimnite si veľkú výpovednú hodnotu obrazu so sochou. Aj ta najgeniálnejšia osobnosť (hlava zo zlatá) nedokáže vybudovať večnú vládu. Do organizmu spoločnosti a zamiešajú aj „ľudia z hliny“ – nečestní ľudia.
História nás o tom učí. Napríklad pád Ríma: Rímske matróny odmietali mať deti. Nastal rozpad rodín. Rím nemal vojakov – nakupoval žoldnierov, ktorým nezáležalo na osude Ríma.
Nemusíme ísť tak ďaleko. Čítal som v Duchovnom pastierovi o osobnostiach 20 storočia. Všetci od komunistov trpeli, boli väznení, zdalo sa, že ich moc sa nikdy nesklatí. Jeden nedávno zomrelý výše 90 ročný kňaz (Ferko Očenáš) mi v r. 1989 povedal: Ani vo sme mi nenapadlo pred 10 rokmi, žeby komunizmus padol. Naopak myslel som, že sa im podarí „vybudovať raj na zemi“ ako vo svojej propagande tvrdili. A padli!
Kde nájdeme stabilitu? Naznačil to „alelujový verš“ pred evanjeliom: Buď verný až do smrti, hovorí Pán; a dám ti veniec života.
Stabilita viery prináša stabilitu života. Chváľte a vyvyšujte ho (Boha) naveky (refrén).
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 28.11.2017