1 Mach 1, 10-15. 41-43. 54-57. 62-64, Lk 18, 35-43
Einstein kedysi povedal: „Žijeme v dobe dokonalých prostriedkov, ale zmätených cieľov.“
Prostriedky - Využívame techniku a spojenie po celom svete na odstránenie hladu a biedy? Či podmanenie iných? - ako sme počuli v prvom čítaní. Zmätené ciele! Vieme, my ľudia, čo je témou nášho života? Vieme prečo žijeme? Je to s nami akési zvláštne. Keď vyrastieme a chceme svoj život vziať do vlastných rúk, stojíme najskôr bez odpovede pred otázkou: Načo vlastne žijem? Vieme, prečo jeme a pracujeme – aby sme mohli žiť, ale nevieme prečo žijeme, aký zmysel má náš život. Dokonca sme stratili zmysel samozrejmých veci ako je napríklad manželstvo, rodinný život. Stratili sme pôdu pod nohami v takej samozrejmej veci ako je muž a žena. V Parížskom metre už nesmú hovoriť cestujúcim: Vážené dámy a páni lebo vraj sa niekto necíti ani mužom, ani ženou....
Každý si musí hľadať odpoveď na zmysel života. Kto túto otázku položí náhodne vybraným ľuďom, dostane iste množstvo rôznych odpovedí: chcem to v živote niekam dotiahnuť, chcem sa postarať o svoje deti, chcem všetko skúsiť, atď. No všetky tieto odpovede vystačia len dovtedy, kým život ukazuje svoju príjemnú tvár. Stanú sa však takmer bezcennými, akonáhle príde skutočná ťažkosť: choroba, veľké sklamanie, ale i jednoducho pomaly sa blížiaca smrť. Čo odpovie človek v týchto krajných situáciách na otázku o zmysle života? Väčšinou zmĺkne a prizná, že stojí v tme, tak ako slepý. No v tejto tme je dosť svetla pre toho, kto prijme odpoveď viery, alebo lepšie povedané: je tam dosť svetla pre toho, kto stále znovu hľadá odpoveď na tieto otázky vo svojej viere. Viera dáva svetlo.
Všimli ste si, akým spôsobom dosiahol slepý Bartimej uzdravenie? On na začiatku túžobne volal: Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!. Začalo to teda volaním o pomoc, vrúcnou prosbou, krátkou modlitbou. Aj naše duševné uzdravenie, hšľadanie zmyslu života, sa môže začať prosbou. Nie nejakou ťažkou, vysoko učenou, dlhou, ale veľmi jednoduchou a kratučkou.
Známy kanadský publicista Samuel Atkinson bol neveriaci, čiže duševne slepý. Na jednej z jeho prednášok sa zúčastnil aj páter Finn a po nej ho pozval na čaj. Odporučil mu katolícku literatúru a požičal mu aj niekoľko kníh. Prednášateľ sľúbil, že si ich preštuduje. Po roku sa Atkinson vrátil prednášať do toho istého mesta, no páter Finn medzitým zomrel. Na jeho mieste bol nový správca fary páter Wahlen. Aj on prijal publicistu veľmi láskavo, predebatovali spolu celú noc, a Atkinson sa priznal, že knihy síce prečítal, ale neobrátili ho na katolícku vieru. Páter sa ho pýta. A modlíte sa niekedy? Nie. Tak sa skúste modliť takto: krátko povedzte: Bože, daj mi svetlo! Nič iné, len to. A pritom naozaj túžte, hlboko túžte po Božom svetle! Atkinson prikývol a rozišli sa. O rok už mohol s radosťou povedať: Ďakujem vám otče, že ste mi poradili kratučkú túžobnú modlitbu. Skúsil som, že taká modlitba je účinná. Pán mi dal naozaj svetlo. Som veriaci, žijem v Ježišovom svetle. V jeho svetle je radosť a šťastie. Rozprávam o tom vo svojich prednáškach. A ľudia mi tlieskajú a učia sa odo mňa.
Kratučká, túžobná modlitba je začiatkom uzdravenia.
Turzovka, 20.11.2017