Jon 1, 1 – 2, 1. 11, Lk 10, 25-37
Tí čo majú psa, vedia, že je na rozdiel od mačky úplne inej „nátury“.
Psa môžete potrestať, príde k vám, je takmer vždy prítulný. Mačka – podľa nálady. Ale aj pes má svoje vrtochy. Vytiahne vám topánku, alebo niečo iné vyvedie, pohrozíte mu, urobí to opäť. Pritom vie, že zle urobil – takmer sa plazí.
Zviera nemá také chápanie ako človek. Takže to berieme ako normálne. Ale človek! Ten má poznanie, svedomie, pozná prikázania a napriek tomu robí proti svedomiu, rozumu, prikázaniam...
Zreteľne to vidíme u Jonáša, veľmi svojrázneho a tvrdohlavého proroka. Dostal príkaz: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a ohlás im, že ich zloba vystúpila až ku mne.“
Ale Jonáš vstal a chcel Pánovi ujsť do Taršišu. Aj ušiel. Vedel, že kvôli nemu je búrka, ale on sa chce schovať v kajute. Dokonca tam tvrdo spí, kým ostatní bojujú o holý život. Jonáš je ako tvrdohlavý mača, či pes. Skôr ako osol.
Typický človek. Chcel som napísať – dnešný, ale človek je vždy taký. Vždy si chce robiť podľa svojho, aj keď vidí, že je to hlúpe.
Ako to končí? Dôjde po určitú hranicu a...dosť! A naraz je v koncoch. Jonáša zastavila búrka, chňapla ryba a vypľula tam, kde nechcel. Pekný symbol ako môže dopadnúť človek.
Nevidíte to aj v evanjeliách? Ide si po obchodných cestách a naraz leží polomŕtvy – ako ten z podobenstva. Môže to byť ozbíjanie tela, alebo ducha. A naraz je človek bezmocný. Nemôže si robiť to, čo by chcel.
Všetci čo toto čítate nie ste ešte v tej situácii. Skôr ste v pozícii Jonáša – symbol vzbury, alebo v pozícii znalca zákona, ktorý sa vyhováral. Vedel síce príkaz lásky, že má milovať, ale tváril sa, že nevie kto je jeho blížny.
Skúsme sa preto vymaniť zo vzbury - Jonáš, robenia sa, že nevieme – znalec zákona, ľahostajnosti – kňaz a levita. To je tá hlúpa ľudskozvieracia tvrdohlavosť spomínaná v úvode.
Východisko? Nasledovať toho, kto išiel proti naplánovanej ceste nie z donútenie, ako Jonáš, ale dobrovoľne z lásky k blížnemu. Ani nebol ľahostajná ako kňaz a levita. A to bol Samaritán. Ten pristúpil k polomŕtvemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň.
Domnievam sa, že aspoň niekto si v živote povedal: vytrhol si ma zo struhy, Pane, Bože môj (refrén) a nejde si tvrdohlavo za svojimi sebeckými chúťkami, ale aj k blížnemu. Pán aj nám hovorí: „Choď a rob aj ty podobne!“
Turzovka, 9.10.2017