Kol 1, 1-8, Lk 4, 38-44
Horúčka prináša páľavu, ktorá nie je prirodzená.
Stala sa teda ľahko znakom neprirodzenej páľavy mravnej, tj. vášne.
Počuli sme: Keď Ježiš vyšiel zo synagógy, vošiel do Šimonovho domu. Šimonovu testinú trápila vysoká horúčka a oni ho prosili za ňu. Postavil sa nad ňu, rozkázal horúčke a tá ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ich.
Je to pekný symbol. Horúčka vášni nás robí neschopnými byť slobodnými, dokonca poslúžiť inému, lebo sme zmietaní a spútaní vášňou.
Problémom sa zaoberala podrobne morálka starých stoikov a Cirkevní otcovia od nich mnoho prevzali. Stoické rozlíšenie je celkom prosté. Buď konáme podľa rozumu, zvažujúc solídne dôvody pre a proti, alebo sa dáme strhnúť slepou náklonnosťou, vášňou. Prvý skutok – podľa rozumu - je teda dobrý, druhý je zlý, i keď sa navonok nič zvláštneho neprihodí.
Napríklad ten, kto sa rozčúli, už hreší. Zabije potom sliepku alebo vlastného otca, píše tvrdo Chrysippos, podľa toho, kto sa mu priplietol do cesty. Mravný postoj od nás teda požaduje, aby sme potlačovali v zárodku všetky vášne.
Táto teórie vyzerá vznešene, ale aj tak ju museli kresťania opraviť, hlavne v dvoch bodoch. Nie sú všetky hnutia zmyslov neprirodzené - zlé. A nie je pravda, že sa vášne nedajú kontrolovať. Dajú sa a musia sa ovládať. Preto naša morálka rozlišuje vášne či náklonnosti zriadené a nezriadené. Kresťanskí askéti boli vždy veľkí optimisti. Človek nehreší preto, že vzplanul, ale preto, že sa neovládol a mohol to urobiť.
Kresťanskí autori teda obhajujú zásadnú moc človeka ovládať svoje vášne. Je to podobné ako sila zdravého ľudského tela môže prekonať horúčku. Potrápi ho len dočasne. Nie je to však príjemné. Tým nepríjemnejšie je cítiť sa rozhnevaným, zmyselným, netrpezlivým. Vyžaduje to boj proti vnútornej rozpoltenosti.
Kde sa vzala? Tento stav však nemôže byť prirodzený. Cítime v sebe akýsi rozklad. V ňom sa potom dá, podľa sv. Augustína, pozorovať následok hriechu. Vôľa odoprela poslušnosť Bohu, za trest nás neposlúchajú naše vlastné náklonnosti. „Poručím nohe, vykročí, poručím ruke, roztiahne sa, ... poručím svojej náklonnosti, nehne sa“ Sv. Tomáš prirovnáva slobodnú vôľu ku kráľovi, ktorý už stratil neobmedzenú moc a je hlavou slobodných občanov. Vyzve ich, oni poslúchnu, ak chcú. Obyčajne potom robia po svojom skôr, než o tom kráľ vie, skôr, než to môže schváliť alebo zakázať. Náklonnosť často predchádza rozum, slobodnú vôľu. Poznáme to zo skúsenosti. Chce sa nám piť, máme zlosť a odpor, často ani sami nevieme prečo.
Nemáme teda moc nad vznikom vášní. Niekedy sú silné, nedajú sa odohnať. Ale aj tak nad všetkým by mala byť zvrchovaná moc vôle. Nikdy nás nemôžu náklonnosti prinútiť k slobodnému súhlasu s hriechom. Veď i veľkí svätci boli často ľudia prudko vášniví, ale nielenže nehrešili, boj proti náklonnostiam ich naopak posvätil a posilnil. Keď potom niekedy strácali trpezlivosť, volali k Bohu a ten im priniesol pokoj a útechu, podobne ako keď Kristus uzdravil svokru sv. Petra z horúčky. Dostavil sa teda pokoj a schopnosť pracovať.
Svätý Maxím Vyznávač preto radí, aby sme „oddelili žiadosť od myšlienky“. Znie to abstraktne, ale je to výraz veľkého psychologického optimizmu. Znamená to prakticky, že sa môžem zastaviť a povedať si: „Chce sa mi to, ale ja chcem opak!“ Človek potom nie je to, „čo sa mu chce“, ale čo on sám slobodne chce, k čomu sa rozhoduje. To potom prináša pokoj
Turzovka, 6.9.2017