1 Sol 5, 1-6. 9-11, Lk 4, 31-37
Od Stvoriteľa máme v srdci zapísaný súcit, zľutovanie.
Každý normálny, nepostihnutý človek cíti k prosiacemu, ubitému človekovi milosrdenstvo a zľutovanie.
Prečo sa súcit vytráca z medziľudských vzťahov? Nečítal som k tomu nejakú štúdiu, preto pár mojich postrehov:
- Je to výchovou k tvrdosti, snahe rodičov viesť deti k tomu, aby sa v spoločnosti presadili.
- Málo deti v rodinách (väčšina sú jedináčikovia) – nie sú naučené deliť sa, nie sú vedené k vzájomnej pomoci – má to súvis s bodom a.
- Chýbajúce medziľudské osobné vzťahy. Ľudia komunikujú cez sociálne siete.
- Množstvo násilia a tvrdosti v médiách.
Samozrejme našli by ste aj viac, a máte svoje postrehy. Domnievam sa, žeby sme nemali dôjsť k takému postoju ako bolo v Rímskom impériu. Tam sa milosrdenstvo považovalo za slabosť.
Mali by sme sa učiť evanjeliovému postoju. Preto nás môže prekvapiť v dnešnom úryvku: Posadnutý človek... vykríkol veľkým hlasom: „Nechaj nás! Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť? A Ježiš ho nenechal. Pohrozil mu: „Mlč a vyjdi z neho!“
Snáď všetci sme to pochopili tak, že Ježiš nebol bezcitný a násilnícky, ale naopak - súcitil s tým človekom, lebo bol v moci démona. Ježiš ho vlastne oslobodil, pomohol mu.
Ježiš vždy nechával a necháva slobodu. Badáte to aj na sebe. Či vás k niečomu donucuje? Necháva nás ísť aj cestami bludnými, aj keď mu veľmi záleží na našom šťastí. Zo svedectiev ľudí, ktorí blúdili vieme, že ak sa zbadali a prosili o pomoc, zjavne im Pán pomohol.
Ak máme my vpísaný do srdca súcit, je to preto, lebo ho máme od Stvoriteľa a je to teda aj jeho vlastnosť. Mala by byť aj naša.
Turzovka, Dom sv. Jozefa, 5.9. 2017