Rút 1, 1-2a. 3-6. 14b-16. 22, Mt 22, 34-40
Človek žije z očakávaní.
Dokonca od samého zrodenia, či dokonca počatia, spôsobuje očakávania. Keď rodičia čakajú dieťa, sú plní očakávaní: Bude to chlapec, bude to dievča, a najmä bude zdravé? Po narodení netrpezlivo čakajú na jeho zdvihnutie prvé hlavičky, na prvé slová, prvé kroky...
Okolo tretieho roka, keď si malý človiečik začne uvedomovať seba, začne mať sám očakávania: Či ho majú radi, čo mu donesú, kedy vyrastie, ako bude v škole...? Potom ako zvládne školu, čo po nej, či ho prijmú na vysokú, či bude mať zamestnanie, či ho priateľ(ka) nesklame...?
Potom či ho nevyhodia z práce, očakáva penziu (?), zdravie, kto ho doopatruje...? No a potom (buďme dôslední) či ho pochovajú, alebo či ho prijmú do Božieho kráľovstvá. Nuž, a to sme pri konci. A tam som možno ani nechcel dôjsť.
Poďme späť, k očakávaniam v dnešnom Božom slove.
V prvom čítaní majú očakávania Noemi, Orfa i Rút. Idú za chlebom – lepším životom. Najmä Noemi a Rút.
Aj jeden farizej očakáva odpoveď (hoci to nebolo úprimné – skôr pokúšal). Aj dostal perfektnú odpoveď. A tu sme pri najdôležitejšom očakávaní, ku ktorému sme došli pred chvíľou. Ježišova odpoveď dáva recept, aby sa nám splnilo podstatné a najdôležitejšie očakávanie – či nás prijmú do Božieho kráľovstvá.
Však očakávate, že vás budú mať radi v rôznych formách ako je: Úcta, uznanie, pozornosť a čo ja viem čo všetko sa tu ešte dá povedať. Novota Pána Ježiša je v tom, že on učí robiť to a nie čakať. A sám tak aj konal, neprišiel dať sa obsluhovať, ale sám slúžiť a položil aj život za iných.
Máme veľa očakávaní. Čo keby sme tak začali plniť očakávania iných a tým aj Ježiša? A splnilo by sa nám to najväčšie a najšťastnejšie očakávanie.
Turzovka Dom sv. Jozefa, 25.8.2017