Joz 24, 14-29, Mt 19, 13-15
Utrápený otecko príde z roboty.
Dcérka sa ako obvykle ocitne v jeho náručí. Dievča vidí, že otca niečo bolí a preto sa ho snaží potešiť. Čo mi ty môžeš pomôcť? – hovorí otec. Jeho princeznička: Môžem ťa mať rada. (Príď Duchu lásky s. 240)
Tak to bol ideálny, či zidealizovaný obrázok. V časoch Pána Ježiša bolo dieťa na okraji spoločnosti. Neterorizovalo ju ako dnes. Tým, že dnes je v rodine často jediné, rodičia dieťa zbožštili. Dieťa využíva svoje jedinečné, či jediné postavenie v rodine. Trasú sa potom pred nim pedagógovia, spoločnosť a keď dorastie aj rodičia. Asi je potrebné počúvnuť Jozueho z prvého čítania: Odstráňte bohov...
Ježiš sa k deťom obracia a prijíma ich napriek okrikovaniu apoštolov: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ Nebolo zvykom mať lásku k deťom ako imidž – ako je to dnes
Prečo ich Pán prijíma a uprednostňuje? Pre ich dobré vlastnosti? Jemnosť, dobrotu, snáď pre ich dôveru? Najskôr preto, lebo boli zaznávané, posledné...
Káže deti nechať prísť k nemu. Nechávame deti prichádzať k nemu? No, to záleží od rodičov. Zdá sa mi, že deti vládnu v rodine. Večer ich nechávajú rodičia dlho hore a aj dnes ráno ešte spia. Vidno, že deti nie sú vôbec začleňované do spoločnosti. Nie preto, žeby boli na jej okraji spoločnosti ako v dávnych časoch, skoro ako otroci, ale preto, že rodičia ich hýčkajú. Pritom dieťa sa napríklad vie dobre vyrovnať s ťažkosťami – najmä ak žije v harmonickej rodine. Nestalo sa vám, že na pohreboch počúvate ako sa lúčia vnuci, pravnuci a tých nikde...? Ako keby sa deti nemali lúčiť. Potom nemajú vzťah k rodine, nevedia zvládať problémy, sú citovo chudobné. Deti sa vôbec nezapájajú ani do pracovných aktivít rodín.
Po roku 90 sa hovorilo o potrebe novej generácie. Vychováva ju však stará. Lepšie? Iba dúfame.
Stále platí to čo povedal indický mysliteľ R. Thakur: Keď vidím dieťa, hovorím si: Boh to skúša s ľudstvom znova. Áno Boh nám dáva stále novú šancu.
Makov 19.8.2017