Gn 49, 29-32; 50, 15-26, Mt 12,14-21
Už sme si zvykli, že v arabskom priestore vraždia kresťanov a vyháňajú ich z domovov.
Vôbec nás to tak nerozhorčuje ako napríklad to, že zas je odložená výstavba diaľnice, že sa niekto obohatí na úkor ťažko pracujúcich, že je korupcia... A to nehovorím o rozdráždení, že niekto vyťal strom na našom, alebo posunul plot.
Aj keď sa nás to nevzrušuje, čo by malo, vážne máme brať slova Pána Ježiša z dnešného evanjelia: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“
Obdivujeme kresťanov – mučeníkov z minulosti, ktorí vyznali Ježiša a položili za neho život. Obdivujeme kresťanov, ktorí za svedectvo viery aj dnes strácajú domovy, kladú život.
V čom by malo byť naše svedectvo?
Pri počúvaní takýchto príbehov mi napadá dávne kajúce priznanie ženy: Dostali sme v nedeľu návštevu. Pred desiatou hodinou sa muž postavil a povedal: „Máme stranícku schôdzu, musím ísť“. Ja som nikdy nedokázala povedať: „Idem do kostola“.
Iná: Nedokážem sa zastať, keď na niekoho hovoria.
Americký senát vraj nemôže zasadať v sobotu, lebo je tam mnoho Židov a oni svätia sobotu – majú sabat. Ako svätíme nedeľu? Koľkí kresťania chodia nakupovať práve v nedeľu!
Mnohé naše farníčky chodia na brigády. Keď sú doma, chodia denne do kostola. Na brigáde ani v nedeľu. Lebo „sa v nedeľu doobeda robí“. Koľké (ale aj - koľkí) pri uzatváraní pracovných zmlúv myslia na nedeľu?!
Keď ideme na dovolenku – myslíme na sviatočný deň?
Aj o tom je naše kresťanské svedectvo.
Pred kým máme najviac svedčiť? Najmä pred najbližšími - a to je náročné.
Vysoká, 15.7.2017