Pies 3, 1-4a, 2 Kor 5, 14-17, Jn 20, 1-2. 11-18
Snáď nik z ľudí sa nemôže popýšiť takým dôverným a úprimným vzťahom k Ježišovi ako dnešná oslávenkyňa Mária Magdaléna.
Veľmi bolestne, so slzami ide k Ježišovmu hrobu ešte za tmy, aby uľavila svojej bolesti aspoň prítomnosťou pri hrobe.
Uzatvorená vo svojom smútku z dôvodu Kristovej smrti hľadá potešenie v prítomnosti jeho mŕtveho tela. Ale i táto «posledná útecha» jej bola odňatá. Ako prichádza k hrobu, nachádza ho prázdny. Tam Mária Magdaléna skutočne vidí vonkajšie znaky Ježišovho Zmŕtvychvstania (prázdny hrob ako aj prítomnosť anjelov), ale nedokáže sama od seba precítiť tajomstvo Zmŕtvychvstania Ježiša. Anjeli jej položia otázku: Prečo plačeš? Ona odpovedala: Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho uložili. Skutočnosť Ježišovej smrti je tak silno zaznamenaná v pamäti Márie Magdalény, že znaky zmŕtvychvstania Ježiša ju nemôžu priviesť k inému spôsobu myslenia a hľadania. Zabudla na slová Ježiša, ktorý mnohokrát predpovedal svoje zmŕtvychvstanie, zostala pri svojich predstavách a bolesti, ktoré jej zanechalo umučenie Majstra. Pretože nebola schopná vnímať znaky Zmŕtvychvstania, ktoré jej boli dané, prichádza k nej sám Ježiš. Ale jej zaslepenie smútkom a túžbou po nájdení mŕtveho Ježišovho tela bolo také veľké, že nebola v stave spoznať ho živého. Kristus jej položil otázky: Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš? Týmito otázkami ju chcel odtrhnúť od koncentrácie na mŕtveho, vytrhnúť z bolesti. Smútok a bolesť Márie Magdalény vyplývali nie z toho, že zmizlo telo, ale z Ježišovej smrti. Prítomnosťou mŕtveho Kristovho tela túžila uspokojiť svoju bolesť a smútok.
Zahľadenie sa do utrpenia taktiež spôsobuje, že Mária Magdaléna stráca akoby pocit skutočnosti: Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: «Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.» Mohlo by sa zdať divné ukradnutie mŕtveho tela záhradníkom v záhrade, a taktiež znovu jeho prenesenie slabou ženou do hrobu. Však zvláštne konala Mária Magdaléna!? Aj to svedčí o jej zahľadenosti do bolesti.
Aj my napriek toľkým duchovným skúsenostiam a prijatým sviatostiam môžeme ostať uplakaní a smutní, nariekajúci predovšetkým nad sebou samými, alebo inými ľuďmi. Je to z toho dôvodu, že sme sa zastavili a skoncentrovali na to, čo my očakávame od seba alebo aj od Pána Boha. Sú to akési «náboženskej mánie – predstavy». Nepozeráme na Boží plán a jeho cesty! V takomto postoji plánujeme ako musí prebiehať naše stretnutie s Ježišom, aké pocity musíme vtedy zakusovať, akým spôsobom musí Boh riešiť naše problémy. Zostávame uplakaní, lebo sa nesplnia naše «duchovné želania», ktoré nie sú vôľou Božou, ale iba prejavom našich predstav. A hoci Boh nám neraz dáva veľmi výrazné znaky, ako Márii Magdaléne, tak predsa «náboženské mánie» nám ich nedovoľujú dobre vnímať. Pritom vidíme, že Pán má pre Magdalénu väčší dar ako mŕtve telo!
Bol na jednej rodinnej oslave. Prišli tam traja mladí muži a keďže mali už niečo „pod čapicou“ mali rozviazané jazyky. Jeden hovorí v súvislosti s pohrebom vo farnosti: Čo to je za život! Človek drie, a môže zomrieť v štyridsiatke. Obviňoval Boha (aj keď nie priamo, lebo tam bol farár). Vidíte? Má predstavu o živote, nepýta sa akú má Boh predstavu o jeho živote. Ďalší: Prepáčte, pán farár, ale ja farárom neverím a preto do kostola nepôjdem! Má predstavu o farároch, Cirkvi. Nepýta sa akú predstavu ma o ňom Boh. Aký by mal byť on!
Dlhšie a hlbšie udržiavanie takýchto «náboženských mánií» v sebe sa stáva dôvodom straty kontaktu so skutočnosťou; to, čo sa deje okolo nás ako aj v nás samých, nepodriaďujeme realite. Preto je potrebné – ako som viackrát hovoril – nielen hovoriť Bohu (hoc aj množstvo modlitieb), ale aj počúvať. Klásť si otázku: Čo Boh odo mňa očakáva, čo chce s mojim životom?
Prosme o milosť veľkej dispozície pred Bohom, aby sme mohli, keď rozoznáme pokušenie vnútorných ilúzií, otvárať sa na jeho reálnu prítomnosť. Prosme tiež o to, aby sme dovolili Bohu, že by nás mohol ustavične prekvapovať novými spôsobmi jeho zjavovania sa v našom živote. Zmŕtvychvstalý Ježiš totiž prekračuje všetky hranice a všetky nami prijaté schémy.
Prajem vám (i sebe), aby ste s Máriou Magdalénou zvolali: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ. Nech je teda našim učiteľom života.
Turzovka, 22.7.2017