Ex 32, 7-14, Jn 5, 31-47
Nemyslite si, že ja budem na vás u Otca žalovať.
Iný na vás žaluje: Mojžiš, do ktorého skladáte svoju nádej. Lenže keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal. Ale ak neveríte tomu, čo on napísal, ako uveríte mojim slovám?!“
Možno ste počuli a možno aj vo vašom srdci rezonuje otázka: Prečo milosrdný a láskavý Ježiš hovorí o odsúdení, večnom treste...
Snáď si aj odpovedáme. Veď musí byť nejaká spravodlivosť. Koľkí ľudia sú ubití, utrápení a majú problémy aby vyžili a pritom iní ich vykorisťujú, niekedy dokonca týrajú.
Ak prežívame nejakú krivdu my sami, tak sa tešíme, že bude „nejaká spravodlivosť“ na druhom svete.
Horšie je ak si my sami predstavíme, žeby Ježiš mal súdiť nás. „Veď nie sme až takí, aby sme boli zatratení“. A vtedy sa nám hrozba večného trestu zdá prikrutá.
Ako je to s tým súdom. Vo „Verím“ je: ... príde súdiť živých i mŕtvych... Nebudeme sa však súdiť skôr my sami?
V dnešnom evanjeliu nám zaznelo: Nemyslite si, že ja budem na vás u Otca žalovať. Iný na vás žaluje: Mojžiš.
Chápeme ak ide o starozákonný ľud. Ale nás? Veru aj nás. Máme vpísaný (Mojžišov) zákon do srdca. Každý, veriaci aj neveriaci! Takže súdiť nás bude naše svedomie.
Pri utrpení Pána Ježiša vystupujú dve osobnosti – apoštoli, Peter a Judáš. Nesúdili sa sami? Peter keď sa po zaspievaní kohúta spamätal – zaplakal. Judáš, keď si uvedomil márnosť peniazi, odsúdil sa sám.
Nechajme preto každý deň aby nás posúdil zákon v srdci, oľutujme hriechy a povstaňme ako Peter. Aby sme nedopadli ako Judáš.
Turzovka, 30.3.2017