Gn 17, 3-9, Jn 8, 51-59
Sláva – slovíčko ktoré fascinuje a priťahuje mnohých, najmä mladých ľudí.
Čo všetko pre ňu robia. Dávajú sa tetovať, dávajú si na telo rôzne cvočky, dokonca robia rôzne aféry, len aby boli známi a slávni.
Aj dnešné čítania sú o sláve. V slovenčine pojem sláva je odvodený od termínu slovo. Teda slávny je ten o kom sa hovorí.
Hovorí sa o Abrahámovi o Ježišovi – sú teda slávni. Na akú slávu myslel Pán Ježiš, keď povedal: „Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte: ‚On je náš Boh,‘ a nepoznáte ho?
Ak chceme dnes hovoriť o pojme sláva, musíme najprv zistiť, aký malo toto slovo význam v hebrejskom jazyku. Sláva je prekladom hebrejského slova „kabod“ (kábôt). Koreň tohoto slova vyjadruje ťažobu, ktorá spôsobuje fyzickú námahu: ide o bremeno či zaťaž. V prenesenom zmysle vystihuje tento pojem úctu či vážnosť. Hebrejský koreň znamená tiež hodnotu či význam nejakej veci, udalosti alebo osoby. Môžeme teda povedať, že slovo kabod označuje to, čo je ťažké, čo má váhu. Aj v slovenčine používame slovné spojenie „vážiť si niekoho.“ Tým hovoríme, že je pre nás niekto významný a budí v nás úctu. Teda i slovenský jazyk má podobné vyjadrovacie prostriedky ako hebrejčina.
Grécke doxa (sláva) má zaujímavý vývoj významu. Je odvodené od dokein = očakávať, mieniť, a znamená preto pôvodne očakávanie, potom mienenie, domnenie, zdanie, lesk. Odtiaľ nie je ďaleko k objektívnejšiemu významu: mienka, ktorú ľudia majú o niektorom človeku, je jeho povesťou či reputáciou, a v kladnom zmysle jeho cťou.
Takže doslovný preklad vety: Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec... by mohol znieť: Ak sa vážim (oceňujem) ja sám, moja vážnosť nestojí za nič. Ale váži si ma môj Otec...
F. Bacon: Sláva je ako rieka, ktorá ľahké a napuchnuté veci vynáša na povrch a ťažké a pevné potopí. To je asi tá biblická – ozajstná sláva.
Takže čo so svetskou slávou? Balzac to vyjadril úžasne: Sláva je slnko mŕtvych. Môžeme povedať, duchovne mŕtvych. Duchovné mŕtvi sa vytešujú na slnku slávy. Tí sa ženú (voláme ich dnes celebrity) za slávou, ktorú Jozef Heller ironicky opísal takto: Olympijské medaily sú dôkazom, že niekto vykonal niečo celkom zbytočné šikovnejšie ako všetci ostatní. Zaujímavé - však?! Hoci v tomto prípade je sláva niekedy ťažko vybojovaná.
Tomáš Akvinský poukazuje na nebezpečenstvo slávy: Márna sláva má sedem dcér: neposlušnosť, vystatovačnosť, pokrytectvo, hádku, zatvrdlivosť, nesvornosť a novátorskú opovážlivosť. (sv.TA II/II q.21 a.3)
Pred slávou varuje i Balzac: Sláva je jed, ktorý človek znáša len v malých dávkach.
Pekne vyjadril ozajstnú slávu J. London: Zabudni sám na seba, potom si ťa svet zapamätá. A neurobil to Pána Ježiš?
Krátka je sláva, ktorú ľudia dávajú a prijímajú. Svetskú slávu vždy sprevádza zármutok. Sláva dobrých je v ich svedomí a nie v ľudskej chvále. (Kempenský)
Zaujímavý postreh ma môj obľúbený autor E. Fromm: Keď bol spochybnený zmysel života, keď jeho vzťahy k druhým i k sebe už neponúkajú istotu, potom jediným prostriedkom k umlčaniu neistoty je sláva. Na celebrity ako ušité. Či aj na nás?
Turzovka, 6.4.2017