Lv 19, 1-2. 11-18, Mt 25, 31-46
Slovíčko svätý, sa v cirkevnej terminológii - a zdá, že len v nej - často používa.
Etymologicky ho vysvetliť, je dosť náročné (už som sa o to viackrát na tomto mieste robil). Je totiž staroslovanského pôvodu – o čom svedčí aj, pomaly sa z jazyka vytrácajúca, hláska „ä“. Nakoniec, vysvetľovať pôvod slovíčka nie je až tak potrebné.
Dnes nám zaznelo: Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý. A toto pochopiť je omnoho dôležitejšie a aj náročnejšie. Našťastie vieme, čo od nás Boh žiada, keď žiada, aby sme boli svätí. Hneď za touto výzvou nám aj hovorí, čo máme pre to robiť. Takže heslovite:
Nekradnite... neluhajte, nepodvádzajte. Nebudeš falošne prisahať. Nebudeš potupovať..., nebudeš okrádať. Mzda nádenníka neostane u teba do rána. Hluchému nebudeš zlorečiť a slepému nenastavíš prekážku. Na súde nebuďte nespravodliví. Nebudeš osočovať ani ohovárať. Nebudeš číhať na krv. Nenos vo svojom srdci nenávisť. Nepomsti sa a neprechovávaj hnev...
Tak, toho je dosť!
Takže už vieme čo je svätosť, teda kedy budeme svätí. Ako ju však uskutočniť? Navyše, Pán Ježiš ešte k tomu pridáva nielen to, čo nemáme robiť, ale aj čo máme robiť. Motivuje nás: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘ Je to náročné, ale ak to Boh žiada, dáva nám k tomu aj predpoklady a pomoc.
Nik z nás teda nemôže povedať, že nevie čo je to svätosť. Už „len“ aby sme sa o ňu snažili.
Turzovka, 27.2.2017