Dt 4, 1. 5-9, Mt 5, 17-19
Často počuť aj medzi veriacimi, ktorí sú ako-tak pri cirkvi názory: Načo Cirkev, načo sviatosti, dokonca spochybňujú i prikázania.
Podľa hesla: Veď mám svedomie, mám rozum, viem čo mám robiť... Možno to nazvať subjektivizmus, alebo ak použijem slová pápeža Benedikta XVI., sú to ľudia, ktorí sa považujú za „stvoriteľov“ seba samých.
Pán Ježiš nám, akoby reakciu na tieto tendencie, jednoznačne povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.
Samozrejme, nejde tu o rituálne predpisy, ale prikázania Božie. Vždy to bola Cirkev, ktorá rozhodovala o tom čo je Božie slovo, čo sú Božie prikázania a čo je „ľudské podanie“.
Učenie apoštolov (Didaskália), čo je veľmi dôležitý dokument dogmatický a liturgický, z prvej polovice (konca?) III. storočia, napísaný v Severnej Sýrii, nám o tom dodáva svedectvo. Dokument sa zrieka akéhokoľvek juridizmu a ponecháva na zváženie a rozhodnutie biskupa posúdiť závažnosť hriechu. Podobne tu nenachádzame žiadnu stopu prísnej disciplíny „pokánie iba jeden krát za života“.
Smernica pre biskupov umožňuje, aby sme vnikli do kajúceho procesu: „Tých, ktorí zhrešili, prijmi, naprav a potom pozdvihni odpustením. Ak ten, čo zhrešil sa kajá a oplakáva svoju vinu, prijmi ho. A celá Cirkev sa bude modliť, zatiaľ čo ty položíš na neho svoje ruky.“
Potom, čo kajúcnik prijal uloženie pokánia, biskup ho vylúčil (exkomunikoval) z komunity. Toto vylúčenie bolo chápané ako príklad určitej miery pokánia pre ostatných, vyjadrovalo ochotu penitenta prijať „sviatostný časový priestor“ pre zamyslenie sa nad svojím vzťahom k Bohu.
Na druhej strane, bolo toto vylúčenie (exkomunikácia) požadované v prípade, že hrozilo nebezpečenstvo ohrozenia mravnosti komunity veriacich, najmä v prípade, že hriešnik sa nechcel napraviť ani po upozorneniach komunity.
Biskup ho navštevoval a pomáhal mu uskutočniť jeho pokánie (nie je tu koncept: exkomunikoval som ťa a ty sa trap!)
Penitent sa mohol zúčastňovať Bohoslužby slova a spoločnej modlitby iba po dosiahnutí určitého pokroku vo vzťahu k Bohu (po prejavení určitého stupňa pokánia)
Obrad zmierenia, (znovuprijatia) sa uskutočnil jednoduchým spôsobom: zatiaľ, čo sa komunita modlila, biskup vložil ruky na hlavu kajúcnika.
Je to iná forma pokánia, ako sa praktizuje u nás. Dnešná je omnoho benevolentnejšia. Ale vôbec tu nevidieť, to čo badáme dnes. Ja si idem na prijímanie, ako ja chcem, ja dodržiavam prikázania, ako a ktoré ja chcem...
Turzovka, 22.3.2017