Pred Vianocami
zvykneme v rôznych formách písať pozdravy tým, čo sú od nás vzdialení a chceme sa s nimi podeliť o neopakovateľnú radosť, ktorú nám prinášajú tieto pekne sviatky.
Možno náš zosnulý aj dostal pozdravy od tých čo skôr písali. Už si ho musia vymazať zo svojho adresára, prípadne z telefónu.
Už sa vám stalo, že ste pri pozeraní adresára museli niekoho vyškrtnúť, pretože už nie je medzi nami lebo zomrel? Je to zvláštny, bolestný pocit. Kto prežíva ozajstné Vianoce v srdci vtedy povie: „Nech mu svieti jas vianočnej hviezdy“, alebo tak podobne.
K Vianociam nijako nesedí pohreb. Preto sú pri štedrej večeri rôzne zvyky až povery, aby zabránili smrti nejakého člena. Dáva sa pozor aby nespadla lyžica, necháva sa jedno miesto naviac, aby niekto skôr pribudol, ako odišiel.
Starí ľudia zvyknú hovoriť: Toto sú moje posledné Vianoce... Náš zosnulý to ťažko povedal pred rokom na Vianoce. Veď odchádza vo veku, keď sa na to tak nemyslí.
Vám bude váš zosnulý chýbať nielen v adresári, ale aj v živote a aj pri vianočnom stole. A to je bolestné!
Pán života hovorí však o knihe života. V evanjeliu čítame: Idem vám pripraviť miesto... Pán Ježiš tak pre zosnulého i pre nás pripravil miesto. Vydobyl to aj vianočnými udalosťami.
Čo nám k tomu hovoria Vianoce? Nie je to romantika, ale obeta Pána Ježiša. Veď Ježiš prichádza k nám v ponížení: Znižuje sa ako Boh medzi nás ľudí, dokonca sa rodí v maštaľke a začína život jeho obeti za nás.
Na Vianoce sa obdarovávame, prajeme si dobro. Ako môžeme obdarovať nášho zosnulého? Našimi darmi sú naše modlitby, obete za zosnulého.
Turzovka, 22.12.2014