Ef 5, 21-33, Lk 13, 18-21
Každé Ježišovo podobenstvo je povedané pre nás, rovnako ako pre tých ktorým to hovoril Ježiš priamo.
Tak ako bolo aj pre generácie pred nami a bude aj pre tých, čo prídu po nás.
Pouvažujeme, ako podobenstva z dnešného evanjelia mohli chápať súčasníci. Ako proroctvo? Ako pohľad do budúcna, či analýzu prítomnosti?
Prvé podobenstvo o horčičnom semienku môže byť ako predpoveď, druhé viac ako prítomnosť. V takom zmysle, že Božie kráľovstvo sa v budúcnosti rozrastie, a už teraz prekvasuje spoločnosť.
Kristus buduje „svet budúcnosti“. Stručne je to vyjadrené v slovách vyznania viery: Verím v odpustenie hriechov, vzkriesenie tela a život večný. Budúcnosť však môže byť časovo ďaleká alebo blízka, na konci vekov alebo ešte v čase. Niektorí majú na mysli postupný rast horčičného zrnka (aj u Mt 13, 31) Cirkvi, až kým nenáhlivo a postupne dorastie, stane sa stromom a v jeho tieni sa ocitne celá zem.
Iní vidia v horčičnom zrnku zavŕšenie Starého zákona a pozemského života Spasiteľa. Uskutočneniu starých prísľubov predchádzajú rozvaliny jeruzalemského chrámu, nasleduje Kristovo utrpenie pochádzajúce do Kristovo vzkriesenie. Podľa toho by sme nemali tu na zemi príliš očakávať zlepšenie situácie, skôr katastrofálne sklamania, v ktorých sa osvedčujú verní. Neostáva iné, len ponechať dohady budúcnosti. V prítomnom čase však má zmysel predovšetkým jedna črta kresťanskej nádeje: pevné presvedčenie o účinnosti ľudského snaženia a našich normálnych prostriedkov kresťanského života na dosiahnutie cieľa.
Čo tak tieto podobenstva aplikovať na rásť Božieho kráľovstva v naše duši?! A tu je dôležité, aby sme sa nespoliehali na automatický rast Božieho kráľovstva!
Nikto nemôže pochybovať o tom, že sa má naša nádej opierať len o Boha. Neradno však odvodzovať z tejto pravdy hneď unáhlené závery pre praktický život. Ľahko sa totiž prenášajú lacné povrchné vzdychy, ako napr. „Len Boh sám nám pomôže z tejto ťažkej situácie! Panna Mária jediná nás vyslobodí!“ Tak, ako znejú, sú tieto zvolania bezpochyby zbožné. Keď sa však dívame na osobu toho, kto ich hovorí, prídeme ľahko do pokušenia odpovedať spôsobom na pohľad veľmi bezbožným. Po jednom takom kázaní prehodil jeden z poslucháčov: „Ani Pán Boh, ani Panna Mária nebudú miesto nás umývať podlahu kostola, keď je špinavá. Niečo musíme urobiť i my sami!“ (Tomáš Špidlík, Pramene svetla).
Vieme, že nie je ľahká teologická otázka Božej činnosti a ľudskej spolupráce. Prakticky sa však musíme riadiť radou sv. Ignáca z Loyoly: „Modlite sa, ako keby všetko záviselo od Boha, ale pracujte, ako keby všetko záležalo iba na vás!“
Najtesnejšie spojenie Božej a ľudskej činnosti sa prejavuje vo sviatostiach. Vieme, že iba Boh sám môže odpustiť hriechy. A predsa kľakáme ku spovednici a žiadame rozhrešenie od kňaza. Pevne totiž dôverujeme, že Boh pôsobí v kňazských slovách a že sú účinné, aby sa Božia činnosť uskutočnila.
Boh však pôsobí v každom dobrom skutku, i keď nie takým neomylným spôsobom ako vo sviatostiach. Preto veríme a musíme dúfať, že sú účinné, že majú zmysel, že ani jeden z nich nie je nadarmo. Všetky sú ako pevný kameň na stavbe ideálov Božieho kráľovstva. Túto pevnú nádej v život, v zmysel pozemského lopotenia, treba zdôrazňovať zvlášť dnes, keď ľudia tak ľahko prestávajú veriť, že má zmysel žiť
Takže, zrnko rastie akoby samo, kvas prekvasuje cesto tiež akoby automaticky. Božiemu kráľovstvu, musíme pomáhať rasť v našej duši.
Turzovka, 25.10.2016