Flp 3, 3-8a, Lk 15, 1-10
Bolo to tohto leta.
Hral som tenis a občas som mrkol na vedľajší kurt. Hral tam otec so synom. Syn evidentne zle držal raketu, nedostupoval k loptičke... Toto má vždy irituje a nenecháva ľahostajným Možno sa vo mne prebúdza starý tréner, lebo ma mrzí ak sa začínajúci hráč naučí zlým návykom. Je to ťažko odučiť sa. (Ale to sa už vo mne prebúdza aj starý farár – nuž, profesionálna deformácia.) Keďže som videl, že otec ho na to upozorňuje, lenže puberťák ho nebral vážne, po zápase keď aj oni práve oddychovali, prišiel som k nemu a ukázal mu ako držať raketu a základný postoj pri úderoch. Zdalo sa mi, že otec súhlasil aj poznamenal niečo v tom zmysle: Ja som mu to hovoril. Keď som odchádzal otec poznamenal: "To nič, veď sa to naučíš". Hoci to mal vedieť minimálne už pred 6 rokmi. Niečo podobne sa mi stáva aj po florbale, keď na niečo upozorním chlapcov, rodičia to zahladzujú. Jednoducho boja sa normálne upozorniť deti, aby ich „nezlomili“. Všetko chcú dosiahnuť „hladkaním“ a chválením.
Tak sa mi zdá, že aj Nebeský otec nás tak rozmaznáva. Povedzte, že nie! Čo sme dnes počuli?
Boh sa z návratu hriešnika teší, ako keď pastier nájde stratenú ovcu, alebo žena, ktorá nájde stratenú drachmu. Až sa to nepáčilo farizejom a zákonníkom (a evidentne aj "zbožnejším kresťanom" teraz), ktorí šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“.
Možno sa nám zdá, že aj Cirkev je príliš milosrdná, stále zdôrazňuje milosrdenstvo – dokonca vyhlásila Roku milosrdenstva.
Vieme, že vďaka tomu, že Ježiš prijímal hriešnikov a jedával s nimi získal napríklad Matúša.
Viem, že v športe to takto nejde. Tam treba tvrdo pracovať. Všimol som si inú dvojicu otca a syna. Už druhú sezónu syn hrá tenis štýlom bedmintonu, nič sa nevylepšil a už nič z neho po športovej stránke nebude. Evidentne ho to ani nebaví. Zdá sa, že v duchovnom živote to funguje ináč. Tam máme vždy šancu.
Nás nech milosrdenstvo Božie nevedie k ľahostajnosti a zneužívaniu, ale naopak k väčšej láske k Bohu a následne i k ľuďom.
Turzovka, 3.11.2016