Uvedenie do bohoslužby:
Naša budúcnosť je neznáma, neistá. Jediná istota v našom živote je to, že zomrieme. Inak nič. Niektorí ľudia majú s touto neistotou ťažkosti. Sú úzkostliví, stále plní strachu.
My, kresťania, nemusíme byť ani úzkostliví, ani ustrašení. Máme právo dôverovať v Boha. Počúvajme dobre dnešné Božie slovo, je to veľká škola kresťanskej dôvery.
Najskôr však ľutujme každú chvíľku malovernosti a prosme o odpustenie.
Uvedenie do čítaní:
- Múd 18,6-9
Kedykoľvek čítame Sväté písmo, musíme mať stále na mysli, že to nie je len spomienka na dávno minulé udalosti, ale že sa tu hovorí o nás. Boj medzi Egypťanmi a Hebrejmi, o ktorom budeme teraz čítať, to je i boj medzi dobrom a zlom v našom srdci, v našom živote.
- Hebr 11,1-2.8-9
Druhé čítanie nám vysvetľuje, že viera nie je len poznávanie určitých právd. Je to dôvera v Božie riadenie.
- Lk 12,32-48
Zo všetkých štyroch evanjelistov len svätý Lukáš nám zachoval tieto útešné slová, ktoré si teraz budeme čítať: My veriaci sme vo svete menšinou. Sme maličkým stádom, ale báť sa nemusíme: sme tu, aby sme ukazovali ľuďom okolo seba, ako žiť bez strachu a bez stresu.
KRESŤANSKÁ FUTUROLÓGIA
Neviem prečo je pre média koniec sveta taký atraktívny. Natáčajú sa o tom filmy, píšu romány, hovorí sa o tom v správach. Koniec sveta spájajú s dobou ľadovou, vírusom, ktorý zničí ľudstvo, zrážkou s inou planétou, napadnutím od ufónov...
Objavuje sa aj v cirkevných kruhoch: proroctva Nostradama, málo miesta pre pápežov v Bazilike sv. Pavla, fatimské posolstvo... Dokonca existujú sekty (adventisti, jehovisti), ktorí sa vyžívajú v predpovedaní konca sveta.
Súčasníci Pána Ježiša, prví kresťania, žili v presvedčení, že koniec sveta a slávny trvalý príchod Ježiša Krista na svet nastane ešte za ich života, keďže si zle vysvetlili niektoré Ježišove slová. Žili v neustálom očakávaní Ježišovho druhého slávneho príchodu. Vyjadroval to aj ich pozdrav: Marana tha (Pane, príď).
Veľké sviatky majú doteraz vigílie. Prvý kresťania v domnienke, že Pán príde práve v deň veľkého sviatku, schádzali sa v jeho predvečer a bdeli na modlitbách až do úsvitu. Podľa Pánových slov, ktoré zazneli aj v dnešnom evanjeliu: A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.
Toto dnešné evanjelium svätého Lukáša zachycuje situáciu druhej kresťanskej generácie, ktorá už bola unavená a znepokojená čakaním na Pána, ktorý stále neprichádzal. Čo im Pán radí?
Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.
Ďalej im hovorí (parafrázujem): Buďte pripravení a tešte sa. Prídem, každý zažije to stretnutie a bude to pre každého znenazdania.
Zdôrazňuje využívanie hmotných darov i schopnosti pre dobro: Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.
Odkaz pre prvých kresťanov:
A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. Pre nich to bola radosť, že Pán príde, lebo sú pripravení.
Odkaz pre nás:
Nebojte sa
Dnes sme my kresťania opäť už len malé spoločenstvo. Pominuli kresťanské veľríše. Zomreli vladári, ktorí sa odvolávali na právo vládnuť z Božej milosti. Dnešní vladári prehlasujú, že vládnu z vôle ľudu. Dnešné štáty už nepoznajú kresťanstvo ako štátne masové celonárodné náboženstvo. Dokonca to priamo odmietajú. Zachytili ste v tomto týždni, že veľvyslanec Slovenska vyvesil na naše ambasádu dúhovú zástavu. Predstavte si, žeby tam dal kríž!
Na Lectio divina bol maturant. Pýtal som sa ho s koľkými sa mohol na gymnáziu rozprávať o viere, bez toho, aby ho zosmiešňovali. Odpovedal: S jednou spolužiačkou.
My kresťania sme dnes hŕstkou medzi davom. Denne si znovu uvedomujeme, ako stojíme so svoju vierou osamelo: na pracovisku, medzi susedmi v dome a na ulici, ba mnohí z nás sú osamelí so svoju vierou i uprostred vlastnej rodiny. Dokonca aj žiaci v základnej škole, hoci chodia na náboženstvo, sa vysmievajú tým, čo idú do kostola. Praktický veriaci je dnes v defenzíve. Sme maličké stádo.
Čo nám hovorí Pán Ježíš? Parafrázujme:
“Nebojte sa. Kráľovstvo bude vaše. Nie ste chudáci, ste bohatí. Váš poklad je dobro, ktoré ste za života preukázali a ešte preukážete. Vaša je radosť, ktorú robíte. Vaša je útecha, ktorú dáte, pomocná ruka, ktorú podáte potrebnému.
A, že je vás málo takých boháčov? To je normálne, a vždy to tak bolo. Štátne a celonárodné cirkvi - tí všetci neboli moji vyznávači. Ja som vždy hovoril o malom stáde, o zrnu horčičnom, o kvasu v ceste. Nebojte sa teda, nič zlého sa nedeje.”
“Buďte pripravení!”
Dnešné evanjelium nás chce tak trochu vytrhnúť (ako aj minulú nedeľu) zo zaoberania sa vecami nepodstatnými a orientovať nás viac do budúcnosti.
Je to zvláštne, že v našej dobe, kedy sa ľud toľko vzrušuje utópiami, sú svetovým bestsellerom rôzne „fantazmata“, keď bol vytvorený nový vedný obor futurológia, kresťanská futurológia – eschatológia, Biblia, je tak málo poznaná.
A predsa je to najrealistickejší a najoptimistickejší výhľad do budúcnosti ľudstva: všetko speje nezadržateľne ku konečnému dobru - k dobe, kedy Pán príde a naplní stvorenie dobrom.
Tomu vyvrcholeniu vývoja sveta a vesmíru bude predchádzať vyvrcholenie nášho osobného života – osobné stretnutie s Kristom, ktorému sa hovorí nepochopeným slovom - smrť.
Na stretnutia s Kristom, na jeho príchod, sa máte teda tešiť. Máme ho bedlivo a plní dôvery vyzerať. Príklad bdelej dôvery nám dáva svätý Pavol v Abrahámovi a Sáre.
Ak to dokážeme tak ako títo dvaja a ako milióny kresťanov po nich, potom náš život bude zbavený nepokoja, neistoty, bázne zo súčasnosti i budúcnosti; bázne zo smrti.
A to už stojí za kus úprimného úsilia.
Vydajme sa na cestu
V epištole, u Abraháma, nejde o výlet, - ide o vysťahovanie z domova, o emigráciu do cudzej, nepoznanej zeme. Počuli sme to pred chvíľou: S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. Tak to čítame v liste Hebrejom. Abrahám putuje do neznáma. V pevnej viere v Boha sa stáva nomádom, kočovníkom.
Myslíš si možno: Mňa sa toto netýka. Ja som usadlý človek. Mám svoj byt, mám svoju prácu, mám svoju rodinu. Ja som na cestách práve len pracovne, cez dovolenku.
Dobre, v tomto zmysle sa to nás netýka. My žijeme v zemi, kde ľudia nemusia masovo utekať z domovov, pretože im domy nad hlavou ničia bomby, pretože by doma umreli hladom. Ale i tu sa každého človeka, nech je mladý alebo starý, dotýka neistota trvalého zamestnania, neistota zdravia, neistota života. Život každého človeka je stále ohrozený, zneistený, všetci sme akosi na ceste.
Ideme my po tejto životnej neistej ceste tiež „vo viere v Boha”, ako sa to hovorí o Abrahámovi a o ďalších biblických postavách?
Kladiem túto otázku najskôr vám, mladým. Či sa vydáte na cestu do života v dôvere v Boha, alebo ostávate na ťarchu rodičom! I pre vás platí abrahámovská výzva: vydaj sa na cestu tam, kde ja ťa potrebujem. Choď tam, kde je treba tvojej mladosti, tvojej šikovnosti. Máš ty, mladý kresťan, dôveru v Boha?
Túto otázku kladiem i vám, dospelým. Môžeme si my povedať, že vo viere v Boha sme sa vydali do života a vo viere v Boha ideme v ústrety nepoznanému zajtrajšku, - bez úzkosti, bez strachu, v dôvere, že Boh nás vedie, že Boh nás dokáže doviesť k cieľu? Alebo patríme medzi tých, čo sa večne sťažujú, stále hovoria, čo na nás ešte všetko príde?
A rovnako sa pýtam i nás, starých, ktorí denne prežívame, ako nám ubúda pružnosti, ako nám ubúda síl: - Vykračujeme každé ráno do nového dňa v bezstarostnej dôvere, že dobre dorazíme na koniec životnej cesty, do Božieho kráľovstva?
Takto dnešné čítanie charakterizuje vieru: Veriť znamená byť pevne presvedčený o tom, v čo dúfame.
Vráťme sa ešte k evanjeliu! Pán je na cestách a očakáva od svojich, od nás, že ho budeme vyzerať, že počítame s jeho príchodom.
Každú nedeľu nasleduje po bohoslužbe slova to, o čom Ježiš hovorí v podobenstve: Pán prichádza medzi nás, ktorí ho spoločne očakávame, pozýva nás ku stolu, hostí nás svätým pokrmom a - ako spieval dnes žalmista, chce nás potešiť:
Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, *
nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú,
aby ich zachránil pred smrťou *
a v čase hladu nakŕmil.
Snažíme sa denne o túto bohabojnú cestu svojim životom? K tomu je potrebná viera.
Čože je to viera? Sú veci, ktoré nevidíme a predsa sme o nich presvedčení. To je viera. A v tej viere sa ide lepšie, ďaleko lepšie, než bez nej.
Ktosi to pekne vyjadril takto:
Oči, ktoré sa dívajú s nádejou - vidia ďalej.
Oči, ktoré sa dívajú s láskou - vidia hlbšie.
Oči, ktoré sa dívajú s vierou - vidia všetko v inom svetle.
Poďme takú životnú vieru spoločne vyznať.
Turkov, Dlhá, Turzovka, 7.8.2016